Jem kresťanka, snažu sja ňou byti, dotrimuju šytko što treba, ale jak keby mi chybilo to najdoležitiše… nepociťiju Božu pritomnosť a to mňa mnohoraz vede opačnym smerom; svoji trapľiňa davam za vinu Bohu, aj keď to potym ľutyju, že jem na to vobec pomyslila, jak kebym sja mu bojala cila odovzdati; boju sja išti vekšoho sklamaňa… Myšľu, že mojim najvekšym problemom je MOLITVA, malo a slabo sja moľu. Neznam jak na to. potribyju „nakopnuti“ a za to Vas prošu o radu.

Neviem, či je moja otázka na mieste, alebo či je prístojné hľadať na to odpoveď. Túžim vedieť, čo chce odo mňa Boh. Už pár rokov žijem ako keby v neustálom kolotoči riešenia tých istých „problémov“. Moja rodina je rozvrátená vplyvom nevery, závislosti, kriminálnej činnosti, skrátka Boh tam zatiaľ nemá miesto. V určitom momente odo mňa odišli všetci priatelia, bez toho, aby som sa o to objektívne pričinil. Partnerský vzťah zatiaľ nehľadám, nakoľko moja vnútorná identita je v procese rekonvalescencie. Skrátka sa cítim ako taký stroj, ktorý sa ráno zapne a večer vypne. Akási radosť a vnútorné naplnenie kamsi pred rokmi zmizli. Napriek všetkému cítim vo svojom živote Božiu prítomnosť a podporu v dobrých úmysloch. Často zotrvávam v modlitbe, žijem sviatostne, ale aj napriek tomu cítim, že je to akosi málo. Každý má vraj svoje osobné povolanie od Pána. Otec biskup, ako zistiť, aké je to moje ?

Neviem, ako mám presne začať… Som mladý, skoro tridsaťročný veriaci člen farnosti z východu. Cítim, že vo svojej viere prežívam krízu. Sú mesiace, kedy doslova „horím“ vierou, na svätej liturgii som aj každý deň, pristupujem k sviatostiam, snažím sa viesť život v súlade s Božím plánom a prikázaniami. Lenže, po čase príde akési „ochladnutie“ pod ťarchou rôznych situácii, okolia, práce, upadám do starých hriechov. Vtedy sa cítim zle, ako keby som zradil. Doslova sa hanbím. Pred dvoma mesiacmi som bol odhodlaný opäť požiadať o odpustenie, na sviatosť zmierenia som sa vybral štyrikrát. Ani raz som sa však neodhodlal prejsť dverami predsiene chrámu ku kňazovi. Ako keby ma niečo brzdilo. Na svätej liturgii som nebol už dobré dva mesiace. Neviem, ako z toho von. Modlím sa každý deň.

Nechcem to zdieľať verejne, ale potrebujem pomoc. Cez víkend som absolvovala kurz Emauzy, odvtedy sa v mojom živote začali diať pekné, ale aj čudné veci. Také, ktoré ak by sa diali v bežný deň pred kurzom asi by som to neprežívala tak citeľne ako teraz. V podstate sú to maličkosti. Zdá sa mi, akoby mi niekto polieval kvety pred dverami do bytu a urobil neporiadok. Pýtala som sa aj susedy či to nebola ona, vravela že nie. Včera nám začal zvoniť zvonček na dverách do bytu, ale zvonček zvonil nepretržite. Ten totiž zvoní dovtedy, kým na ňom držíme ruku. Modlím sa. Byt posvätený nemám. Kňaz mi povedal, že to môže byť aj týmto. Bola som už aj na spoveď. Potrebujem vedieť, či je niečo také možné, ,alebo som sa už zbláznila. Na kurze nás bolo okolo 50 ľudí. Boli tam ženy, čo sa modlili. Kurz bol pekný, ale toto, čo sa dialo potom, nato ma nikto nepripravil. Je to na škodu, lebo by som bola pripravená… Cítila som sa ako blázon, preto Vám píšem, ale verím, že blázon nie som… Viktória

Mám oblasť v živote, ktorú potrebujem vyriešiť a budem vďačný za Vaše nasmerovanie. Už dlhšiu dobu sa stretávam so strachom. Nemám na mysli strach ako občasnú reakciu mysle, alebo „brzdný“ mechanizmus, ktorý človeka chráni pred niečím život ohrozujúcim. Ide skôr o to, že mám pocit, akoby niečo vo mne neustále hľadalo niečo, čoho sa mám báť. V zapätí mi prichádzajú na um tie najdramatickejšie a najdrastickejšie scenáre ako to môže skončiť. Ten pocit ma celého pohltí, zažívam stavy paniky, úzkosti, minule mi dokonca prišlo tak nevoľno, že som skoro odpadol. Viem, že ak zotrvávam vo vnútornej modlitbe, mysľou pripútaný k všemohúcemu Bohu, takýto problém nemám. Podľa psychiatra a psychológa som úplne v poriadku. Je niečo v mojom duchovnom živote, na čo by som mal dávať väčší dôraz, aby som takéto panické stavy už viac nezažíval? Zároveň Vám chcem poďakovať za duchovných otcov, ktorých Boh skrze Vás poslal do našej farnosti do mesta takmer na brehoch Šíravy. Ako mladému človekovi mi viackrát ukázali tú správnu cestu. Rovnako aj Vaše, chvála Bohu, pomerne časté návštevy sú pre mňa vždy hlbokým obohatením duše.

Chcem Vás požiadať o radu. Som krstený v nasej Gréckokatolíckej cirkvi a zúčastňujem sa liturgii prevažne iba na vianočné sviatky. Žijeme s otcom alkoholikom, ktorého pozná celá dedina, a kvôli tomu nemám chuť isť do cerkvi. V cerkvi sa na mňa ľudia pozeraj pohľadom ako na syna pijaka. Mama je doma chorá, nepracuje, je bez príjmu a otec ten ak robí, tak sú peniaze, a ak nie, tak prepije resp. poodnáša veci z domu. Už som z toho zúfalý, neviem, čo mám robiť. Mám pocit, že žiaden väčší problém v našich rodinách ako alkoholizmus a emigrácia za prácou neexistuje. Všetci alkoholici z našej dediny sú už na druhom svete a ja fakt neviem, čo budem robiť, ak sa poberie aj otec. Koľkokrát človek pred sviatkami príde zo spovede, keď v dome peklo. Zbytočná spoveď, aj preto nechodím….

Veľmi ma ťažia moje hriechy, pretože som ich mnohokrát nevyznala pri svätej spovedi. Hanbila som sa a teraz sa hanbím ešte viac, keďže až po niekoľkých rokoch som pochopila, aký ťažký hriech som takto páchala. Spoveď a Eucharistiu som nebrala vážne. Počula som o generálnej spovedi. Už som sa na ňu aj pripravila. Myslím, že nájdem pokoj, keďže chcem prijať Eucharistiu tak, ako sa ma. Keď sa ale blíži spoveď, nedokážem vojsť a vyspovedať sa. Veľmi sa hanbím, veľmi ma trápia moje hriechy, a bojím sa, čo mi povie kňaz. Žijem na dedine a cela moja rodina je veriaca. A ja sa cítim ako čierna ovca. Dlho som sa hľadala… za iným kňazom ako za naším by som ani nešla; mám ho rada. Neviem, čo mám robiť. Modlím sa za odvahu vojsť do spovednice. Chcem neklamať a povedať všetko. Možno keby som mohla dať kňazovi na papieri… Prosím o radu a o modlitbu.