Je to zvláštne. Chodievam každý deň na svätú omšu, na spovede, na chvály. Robím animátorku, snažím sa obetovať, pomáhať… chodím na kresťanské akcie, snažím sa vyhľadávať najviac takéto spoločenstvo… Môj duchovný život je ale biedny, modlitba biedna… Neviem, je to úplne zlé… Neviem ako sa viac pohnúť. Strašne mám takú túžbu čítať Písmo, modliť sa, ale niekedy neviem ako začať. Čo poradíte?

Situáciu, v ktorej sa zdá, že všetko snaženie je k ničomu pozná asi každý, kto sa chce pohnúť dobrým smerom. V duchovnom živote sa tomu hovorí noc ducha. Človek musí prejsť akoby tmavým tunelom bez vyhliadky jasu, aby pochopil, že všetko čo chce dosiahnuť vlastnou šikovnosťou, či aktivitami aj dobre mienenými je ilúziou, lebo podstatné dielo v nás robí Boh.

My to teoretický vieme, ale nie je to ešte naším plným presvedčením. Preto nás Boh necháva pracovať a namáhať sa, aby sme došli k momentu, kedy v plnosti padneme pred ním, aby sme vyznali, že sme celkom odkázaní na neho. Dovtedy netreba zvoľňovať z našich snažení, ale ani preháňať vo vypätiach. Život predsa musí  zostať spontánny a radostný bez predstierania s prirodzeným a nenúteným správaním a tiež s patričným odpočinkom.

Pekne o tom píše sv. František Saleský vo svojej knižočke Filotea, v kapitolke Odvaha a dôvera v ťažkostiach nábožného života. Možno že bude dobre siahnuť aj po nejakej asketickej literatúre, aby ste načerpali aj zo skúseností tých, ktorí už prešli obdobnými situáciami.

Dôležité je, aby ste sa nezľakli subjektívneho neúspechu, lebo on môže byť základom pre duchovný rast. Pamätám na Vás v modlitbách a žehnám vám.