Blížia sa nám veľké oslavy Spasiteľovho narodenia, počas ktorých nejeden z nás siaha po nejakom prípitku v podobe nejakého alkoholického nápoja (napokon ja osobne preferujem kvalitné pivo). V tejto súvislosti by som si preto dovolil poprosiť Vás o inštrukciu resp. radu, ako zodpovedne požívať tieto taktiež Božie dary. Lebo hoci je miera individuálna, iste i svätá Cirkev má nejaké odporúčania, alebo pravidlá pre veriacich, aby konzumovali alkohol tak, aby sme neurážali Pána. Nie je to podľa mňa až také prosté rozlíšiť to, občas má človek totiž pocit, že mu vlastne nič nie je, že ešte by si hádam aj doprial, veď pije po polroku, netrpí závislosťou, a hoci je už pri ôsmom pive, pokojne sedí, nikomu neubližuje, len s trochu lepšou náladou ako obvykle, ale pritom už možno prekročil tú hranicu, kedy sa pôžitok mení na urážku Boha. Kde sú tie mantinely podľa Vás ?

Pred 15 rokmi som sa podrobil operácii kŕčových žíl. ktorá nedopadla dobre. Dostal som trombózu a nemôžem sa s tým zmieriť. Pred 2 rokmi mi v B. dávali nádej, že sa pokúsia o ďalšiu operáciu. Lýtko mi opuchlo, preto ma poslali domov. Ja som sa z toho psychicky zrútil a chcel som si siahnuť na život. Beriem lieky na depresiu už veľmi dlho. Sú dosť silné a nepomáhajú mi. Prepustili ma z práce a teraz som na čiastočnom invalidnom dôchodku. Zlé myšlienky, prečo a načo som tu, ma stále trýznia. Opustil som sa aj Boha, a neviem ako ďalej. závidím ľuďom, že majú všetko a ja nemám nič.

Prosím o radu. V júni mám byť svedkom na svadbe kamarátke, ale minulý týždeň jej povedali, že má rakovinu a ostávajú jej 2 roky života. Vraj má už dosť metastáz, čiže liečba je zbytočná. Dievča má 24 rokov. Ako bola veriaca, tak sa otočila, že nenávidí Boha za to, že jej dopustil rakovinu v tak mladom veku a že natruc príde do kostola taká spitá, že ovracia minimálne dvere. Poznám aj ženícha, je to veľmi dobrý a pobožný chlapec. Ako mám ísť na svadbu svedčiť niekomu, keď má v úmysle znesvätiť chrám? Snažila som sa jej dohovoriť, že je to Božia skúška, ale ona si trvá na svojom. Som pri nej ako opora, ale už nemám síl, modlím sa k Bohu a nech Vás Boh žehná i za odpoveď.

Nedávno ste odpovedali na otázku o tom, aký mate názor na charizmy Svätého Ducha. Ja by som sa ale chcel opýtať: Ako je to so mnou, keď som veriaci, ktorý preferuje naše tradičné liturgické modlitby. Stretávam sa s názorom ľudí, ktorí majú dar jazykov atd., že každý človek by mal mat tie dary, niekedy mám pocit, že si myslia, že ak sa nemodlím v jazykoch, nechodím na kurzy, že to je zlé, ba dokonca aj hriech, že nechcem sa modliť v jazykoch, ale tradične. Často sa odvolávajú na 14. kapitolu Prvého listu Korinťanom, kde sa píše: „A chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi…“ (1 Kor 14, 5a).

Jem kresťanka, snažu sja ňou byti, dotrimuju šytko što treba, ale jak keby mi chybilo to najdoležitiše… nepociťiju Božu pritomnosť a to mňa mnohoraz vede opačnym smerom; svoji trapľiňa davam za vinu Bohu, aj keď to potym ľutyju, že jem na to vobec pomyslila, jak kebym sja mu bojala cila odovzdati; boju sja išti vekšoho sklamaňa… Myšľu, že mojim najvekšym problemom je MOLITVA, malo a slabo sja moľu. Neznam jak na to. potribyju „nakopnuti“ a za to Vas prošu o radu.