Neviem, ako mám presne začať… Som mladý, skoro tridsaťročný veriaci člen farnosti z východu. Cítim, že vo svojej viere prežívam krízu. Sú mesiace, kedy doslova „horím“ vierou, na svätej liturgii som aj každý deň, pristupujem k sviatostiam, snažím sa viesť život v súlade s Božím plánom a prikázaniami. Lenže, po čase príde akési „ochladnutie“ pod ťarchou rôznych situácii, okolia, práce, upadám do starých hriechov. Vtedy sa cítim zle, ako keby som zradil. Doslova sa hanbím. Pred dvoma mesiacmi som bol odhodlaný opäť požiadať o odpustenie, na sviatosť zmierenia som sa vybral štyrikrát. Ani raz som sa však neodhodlal prejsť dverami predsiene chrámu ku kňazovi. Ako keby ma niečo brzdilo. Na svätej liturgii som nebol už dobré dva mesiace. Neviem, ako z toho von. Modlím sa každý deň.

Boj o vieru je celoživotným zápasom nie proti viditeľnému nepriateľovi, ale proti mocnostiam temna, ako hovorí sv. apoštol Pavol. „Maj teda pred očami Božiu dobrotu i prísnosť: prísnosť voči tým, čo padli, a Božiu dobrotu voči tebe, ak vytrváš v dobrom…“ (Rim 11, 22). Preto sa nevzdávaj, ale bojuj o svoju vieru, lebo tá prináša záslužnosť pre nebo. Je dobré,  že sa modlíš, lebo tak si v kontakte s Bohom a len on ti môže pomôcť v ťažkých chvíľach. Nepovažuj „mesiace v ktorých horíš“ za najdôležitejšie, lebo práve „čas ochladnutia“ môže byť tým určujúcim pre vstup do reálneho života viery, ktorá nie je len (citovým) vzplanutím, ale má byť trvalým ohňom, ktorý postupne spaľuje naše nedokonalosti. Prajem ti veľa odhodlanosti pre tak dôležitý boj, ktorý každý z nás musí zvádzať, ak nechce zostať ľahostajným a plytkým  vo viere.