Pri prosebnej ekténii sa modlíme o anjela sprievodcu našej duše i tela, teda ide tu o nášho osobného, strážneho anjela, ktorého by mal mať každý narodený človek. Ľudí sa však rodí veľké množstvo a sú na zemi krátky čas, kým anjeli žijú vo večnosti. Je to teda tak, že tento anjel po sprevádzaní jednej duše a tela po smrti človeka prechádza k ďalšiemu človeku? Alebo každého anjel je s ním akosi spojený naveky? Viem, že táto otázka nesúvisí s tým čo je podstatné pre prežívanie nášho kresťanského života a možno bude aj zložité sa o niečo oprieť, ale zaujíma ma, či o týchto záležitostiach máme nejaké poznatky.

Na dnešnej večierni sme čítali čítanie z knihy Genesis, kde nás zaujala zdanlivo nenápadná veta.: „Nato Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26 –pozn). Čo sa vyjadruje týmto množným číslom? Vysvetlivky vo Svätom písme vydanom Spolkom sv. Vojtecha hovoria, že možno Boh akosi slávnostne rozhoduje pred celým nebom, ale neistota toho výkladu nám dáva priestor na uvažovanie, rozmýšľali sme, že by to mohlo byť akési potvrdenie a vyjadrenie pôsobenia celej Presvätej Trojice pri akte stvorenia? Ako to vidíte Vy?

Reagujem na otázku zo Sloviniek – podľa autorky spomenutej otázky, ich kňaz tam hlása pravoslávnu dogmatiku o posmrtných mýtniciach, ktorá nie je zlučiteľná s katolíckou náukou cirkvi. Doc. Imrich Belejkanič v učebnici pravoslávneho bohoslovia na s. 199 sám píše, že podľa pravoslávnej náuky – „existencia očistca nemá biblický základ a je v protiklade s pravoslávnym chápaním spasenia ako „theozisu“. Keďže Katolícka cirkev jasne definuje pojem očistec v KKC: „Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu […] na osobnom súde […]: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí” (1022), chcel by som vedieť, ako to chápe Gréckokatolícka cirkev. Ak pripustíme mýtnice, potom musíme zamietnuť aj osobný definitívny súd v momente smrti (Florentský a Tridentský snem) a budeme musieť prijať pravoslávne učenie len o nejakom dočasnom súde (Belejkanič, I., Dogmatika, s. 192), že z pekla sa dá ešte po smrti vyslobodiť do posledného súdu – cez spomenuté mýtnice. Ba nakoniec prídeme k tomu, že peklo bude len do posledného súdu, ako to tvrdil Origenes a že aj diabli nakoniec prídu do neba (apokastasis pantón). Táto náuka bola odsúdená ako heréza. Píšem túto otázku preto, lebo v diskusii vznikla pozitívna odozva od gréckokatolíkov (zrejme preto, lebo ich pomýlila všeobecná fráza „starootcovské tradície“). Je teda nutné, aby gréckokatolíci verili v očistec a nie eschatologickej pravoslávnej náuke o mýtniciach?

My gréckokatolíci veriaci zo Sloviniek sme ináč orientovaní ako iní v eparchii? Prečo? Napr. Sviatok Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista sa u nás neslávi, toho roku ani liturgia nebola. Nedeľa Krista Kráľa – ľud slávi (povinné antifóny), kňaz sa o tom sviatku nezmieni vôbec. Korunku Božieho milosrdenstva sa v kostole nemáme modliť lebo to nie je naša modlitba. My máme mýtnice nie očistec. Krížová cesta sa u nás nemodli už päť rokov. Je tu ešte viac odlišnosti, ktoré sú iné než v iných gréckokatolíckych farnostiach. Je to správne? Veronika