Prosím o radu. V júni mám byť svedkom na svadbe kamarátke, ale minulý týždeň jej povedali, že má rakovinu a ostávajú jej 2 roky života. Vraj má už dosť metastáz, čiže liečba je zbytočná. Dievča má 24 rokov. Ako bola veriaca, tak sa otočila, že nenávidí Boha za to, že jej dopustil rakovinu v tak mladom veku a že natruc príde do kostola taká spitá, že ovracia minimálne dvere. Poznám aj ženícha, je to veľmi dobrý a pobožný chlapec. Ako mám ísť na svadbu svedčiť niekomu, keď má v úmysle znesvätiť chrám? Snažila som sa jej dohovoriť, že je to Božia skúška, ale ona si trvá na svojom. Som pri nej ako opora, ale už nemám síl, modlím sa k Bohu a nech Vás Boh žehná i za odpoveď.

Je to iste veľmi ťažká situácia, v ktorej človek buď viac priľne k Bohu a hľadá u neho posilu, alebo sa vzbúri a ničí všetko, čo ho s Bohom spájalo. Tým si ale nepomôže, lež sa oberie o poslednú inštanciu „možnej“ záchrany v tomto svete. Isté je, že vynucovať si zázrak nemôže nik z nás, ale faktom je, že iskierka nádeje už nie je v nikom, iba v Bohu.

Preto, ak je ešte možné nejako logický hovoriť s Vašou kamarátkou, treba ju poprosiť, aby zvážila svoj postoj, ktorým nič nerieši, ale komplikuje. Oberá sa o poslednú inštanciu, ktorou je Boh, a On sa jej nezrieka, len dopustil čosi, čomu ľudsky nerozumieme, ale ráz aj to pochopíme.

Okrem toho, berie si veriaceho chlapca – ako píšete. Nech má úctu voči nemu a jeho viere, ktorá ho azda drží pri nej v tak ľudsky beznádejnej situácií. Mnohé skutočnosti sú akoby postavené na hlavu, keď človek trpí, ale iba utrpením sa dostáva na povrch bez pretvárky to, čo je v našom vnútri.

Treba zozbierať všetky vnútorné sily, aby len to, čo je dobré malo šancu v nás. O to sa treba veľa modliť, lebo to nie je samozrejmosť. A k tomu treba pomôcť aj Vašej priateľke, ktorá veľmi trpí a sama si pomôcť nemôže.

Všetkým nám je potrebné mať pred očami aj náš posledný cieľ, lebo ten je večný a tak sa budem aj ja modliť za Vás, aby ste to všetko zvládli aj v tomto prípade so zdvihnutou hlavou.