Jem kresťanka, snažu sja ňou byti, dotrimuju šytko što treba, ale jak keby mi chybilo to najdoležitiše… nepociťiju Božu pritomnosť a to mňa mnohoraz vede opačnym smerom; svoji trapľiňa davam za vinu Bohu, aj keď to potym ľutyju, že jem na to vobec pomyslila, jak kebym sja mu bojala cila odovzdati; boju sja išti vekšoho sklamaňa… Myšľu, že mojim najvekšym problemom je MOLITVA, malo a slabo sja moľu. Neznam jak na to. potribyju „nakopnuti“ a za to Vas prošu o radu.

V našim naboženskim životi je duže važne to, štoby sme chotili žiti s Bohom, keď aj sja nám do dorohy stavľajuť rozlični prekážky. Blízkosť Boha ne je samozrejmosťou – to bude až v nebi, ale tu na zemli je doležito, štoby sme s virou pereživali jeho prítomnosť, bo jak apostol Pavol povil v areopagu: „V ňom totiž žijeme, hybeme sja a sme“ (Sk 17, 28). A totu prítomnosť Božu si je treba pripominati častou „strelnou“ molitvou typu: „Isuse virju v tebe“; „Hospodi Isuse Christe Syne Božij pomiluj mja hrišnoho“; „Isuse, Marie, Josife ľubľu vas, zachoroňte dušy i nas“… Takymto sposobom sja aj v  prostred dňa nenasiľ no vecej dumkami nasmerujete na Hospoda Boha a tak aj pravidelna molitva sja stanet lekšou. Nikda to nebude čimsi uplne jednoduchym, bo pokiaľ žijeme na zemli, vse to bude naš zapas o víru, dovirije a ľubov ku Komusi, koho nevidíme, ale k ňomu smerujeme. V tomto je aj naša zaslužnosť pro nebo, proto netreba bojatisja námahy, ale vse hledati sposib k tomu, štoby sme sja vyhli sklamaňu a dokazali žiti popri vsich problemoch v ľubvi k Bohu i bližňomu. Strach z Boha netreba mati, bo vin je Otec, kotryj nas ľubiť, ale tyž nás vychovavať proti nebo. Proto musíme perejti mnohyma skúškami virnosti i dovirija. K terpezlivosti i ochoti iti za Isusom vám praju mnoho sil, Božoho blahoslovliňa i ochoronu Materi Božoj.