SICH. Vladyka Milan, chcem sa spytat ako sa mam spravat v danej situacii.Zijem v manzelstve 7 rokov, ale po narodeni dietata /teraz ma 1.5 roka /, sa manzel velmi zmenil, nic mu nie je dobre, nic nerobim spravne, stale ma obvinuje ze som neschopna matka a neviem varit a pod. Ked mu poviem ze nech sa porozpravame co mu vadi a ako to chcem mat, tak povie ze uz nic a nekomunikuje. Obvinuje ma aj za to ze on sa zmenil a ze ja som tomu na pricine. Pred 2 tyzdnami ma aj zbil /bol opity/, ja som zo strachu z neho vymenila zamok. On nato odisiel a zobral si vsetky osobne veci aj saty. Teraz tvrdi ze som ho vyhodila z bytu. Ale k skutku, ze ma zbil sa nevracia a nechce sa ani bavit o nom ani o tom co bude dalej. Ako sa mam k nemu spravat? Mam ho ziadat aby prisiel spet k nam byvat ale jeho spravanie sa nezmenilo a stale sa ku mne sprava ako nadriadeny k podriadenej. Este ked bol doma nic mi doma nepomohol, ani nic nerobil hned po praci denne popijal. Mam ho pozvat aby sa vratil aj ked on o to nestoji,alebo ho prosit o navrat k rodine. Velmi chcem aby sme zili spolu ako rodina. Ja sa k nemu aj teraz spravam normalne a na jeho poznamky /narazky nereagujem a neodpovedam. dakujem za Vasu odpoved.Martina

Milý vladyka Milan, chcem sa spýtať na ochorenie človeka, či je trestom za spáchaný hriech. Čítala som dnes o zjaveniach v Litmanovej na hore Zvir, kde pri otázkach vizionárok na choroby ich známych Panna Mária odpovedala, že sú trestom za spáchané hriechy. Nám, ale náš otec duchovný hovoril na kázni, že nás náš Pán takto netrestá. V Biblii sa píše o uzdravení chorého Isusom Christom, a pri otázke apoštoloch kto zhrešil, náš Pán im odpovedal, že nikto, ale na ňom bola zjavená moc Syna človeka. Sú naše ochorenia trestom, alebo nás majú spomaliť pri rýchlom životnom tempe, alebo ich nemáme s vierou riešiť? Ďakujem

Slava Isusu Christu,mily Vladyka Milan…mam suzenie v zivote,bola som vydata no vydavala som sa uz aj z nutnosti,pretoze som cakala bábätko no uz pred uzatvorenim manzelstva som vedela,ze to nebude ľahká cesta pretoze mo ex pil…bolo to skoro na kazdodennom poriadku…po 2,5r skoncil na protialkoholickom pretoze sa chcel obesit,alebo ma vystrasit,stravil tam necely mesiac a po navrate domov ked si nasiel novu pracu to zacalo zasa,stali sa aj to,ze sa 2krat zbalil vzal prniaze a odisiel bez mojho vedomia do zahranicia…nakoniec to skoncilo rozvodom,o ktory som poziadala…no pocas manzelstva sa stalo to,ze som mu bola neverna…nestihla som sa z toho vtspovedat,a uprimne to lutujem,mam pravo u Boha,o odpustenie a mam pravo v zivote este zit s muzom,ked velmi tuzim po rodine,ci uz mam miesto v zatrateni?koli velkemu hriechu?dakujem

Pochválený buď Ježiš Kristus otec Vladyka. Moja otázka súvisí s manželom. Manžel je citlivej povahy, nakoľko mal ťažké detstvo aj dospievanie. Otec alkoholik, ale živil rodinu a matka večne nahnevaná. Pred našou svadbou sa jeho rodičia chceli aj rozviesť a celým tým cirkusom nám kazili radosť z príprav na svadbu. To isté robili aj pred svadbou svojej dcéry. Pokým sme my zariaďovali svadbu, oni sa chceli rozvádzať. A neprestalo to ani po svadbe. Jeho otec, svokor pravidelne chytá „náladu“ a vyhrážal sa aj samovraždou. A svokra vyvoláva po každom jednom probléme aby im ho ich deti riešili. Je to ozaj únavné a stresujúce. Vybavovali sme im manželskú poradňu, psychológa aj sa liečili aj matka aj jeho otec no nič nepomohlo, bývajú spolu len kvôli ich poslednemu dieťaťu. Ich vzťah je v takomto stave roky a manžel sa preto trápi. No ale ťažko niekomu pomôcť, ak on sám nechce. S manželom bývame sami v prenájme no manžela tie roky nesmierne psychicky potrápili a trápi sa pre rodičov stále. Už dospel do takého stavu, že sám vyhľadal pomoc a začal sa liečiť u psychiatra na strednú depresiu. Spolu sa modlíme a chodíme do kostola a verím že to všetko prekonáme. Manželmi sme necelý rok no spolu sme už 6rokov. Hoci som ja rim.katolíčka a on evanjelik, vidíme obaja Boha ako lásku a to je nad všetkým utrpením tu na svete. Lenže jeho postoj voči intímnemu životu mňa ako ženu nesmierne raní. Zo ženskej stránky od lekárky mi bolo doporučené s rodičovstvom neotáľať, no manžel to začal vnímať ako nátlak alebo čo. Odmieta ma neraz s tým že je unavený alebo sa vyhovorí na tie psychické problémy. Prisahali sme predsa, že deti ako dar Boží príjmeme ale u neho o tejto časti prísahy začínam pochybovať či ju myslel naozaj a úprimne. Nie je mi príjemne keď preruší celý akt a tvári sa akoby nič. Nechcem pred Bohom takto hrešiť. Pred svadbou sme sa tešili na to kedy budeme svoji a budeme môcť plánovať rodinku. Modlím sa za neho aby Boh zmenil jeho srdce a postoj voči tomu. Len už neviem ako ďalej keď sa to opakuje dosť často. Som smutná a sklamaná ako sa ku mne v tejto veci chová, nakoľko moja túžba po dieťatku je čoraz väčšia. Čo robiť? Veľmi ma to trápi aj to, že je liečený aj to že má takto odmieta. Ďakujem +

PBJK! Prosim Vas o radu, ako sa rozhodnut. Zijem v manzelstve, kde trpim, vlastne trpime vsetci. Moj manzel mal vzdy nezdravy vztah k svojim rodicom, aj knaz ho viackrat napominal, nedokazal sa od nich odputat. Jeho rodicia z dialky riadili a urcovali nas zivot, vedeli presne o nasich prijmoch, vydavkoch aj o sukromnych zalezitostiach (po manzelstve aj o intimnych detailoch). Pred uzavretim manzelstva mi slubil, ze to napravi, aj urobil nejake kroky. Kratko po narodeni syna sa vsak vsetko prudko zmenilo, velenie zasa prevzali jeho rodicia. Od zaciatku nasho vztahu sa ku mne nespravali uctivo (napr. jeho otec sa pri nasej 1. navsteve neskutocne opil a vystrajal, az som sa ho bala), vzdy som bola pre nich posledna handra, co hlavne svokor nikdy nezabudol dat mi otvorene najavo. Moj muz sa ma ani raz nezastal, bohuzial. Cestou domov z krstu svokor bezohladnou jazdou ohrozil nase zivoty, keby sa mu oproti iduce vozidla neuhnu, zabil by nas – za tento incident neciti ziadnu vinu. Svojim spravanim splna vsetky kriteria diagnozy sociopata (neschopny citit vinu, sucit, empatiu, niest zodpovednost za svoje city, agresivity, excesy, chybajuce socialne kompetencie) a ako taky je nebezpecny pre ludi. Ja sa uz velmi dlho citim nim ohrozena, bojim sa ho. Mojho manzela tiez nerespektuje, sprava sa k nemu skaredo, neslusne, vyuziva ho. Jeho zena ho stale iba ospravedlnuje,sprava sa sebecky, vobec netaji ze chcu iba moje dieta. Moj muz je vsak aj nadalej chorobne na nich naviazany, ospravedlnuje ich spravanie. Som z toho zufala. Svokor je pre nas realnou hrozbou, sukromie ako manzelia nemame, stale je u nas dusno, kedze som povedala, ze v svojom dome si svokrovcov nezelam (zijeme v mojom dome) a svoje ani rocne dieta im nebudem posielat na druhy koniec republiky. Manzel tym samozrejme trpi, lebo je pod ich silnym vplyvom. Podla mna tiez nie je z nich stastny, zrejme ho sikanovali, ale nevie sa odviazat od nich. Kazdy den sa modlim a prosim Boha o pomoc, ale situacia je stale horsia a horsia a jedine vychodisko vidim uz iba v rozvode. Poradte mi, je rozvod naozaj jedinym riesenim, ked je moje dieta aj ja v realnom ohrozeni?

Dobrý deň. Chcel by som napred poďakovať za to, že vypočujete ľudí a napriek tomu že sa Vám azda moja otázka bude vidieť malicherná, oproti dôležitejším, tak verím že tomu tak nie je. Chcel by som napísať knižku, svetského charakteru…román. Nuž ale bojím sa toho, že by som do knihy vložil zlý odkaz, respektíve že by som mohol negatívne ovplyvniť čitatela. Ako pristúpiť k otázke zla, veď dobrý príbeh je bez prítomnosti antagonistov nudný… a keď sa pozerám, že Cirkev napríklad v otázke H. Pottera kritizovala že Rowlingová použila motív mágie, aj keď ju rozdelila na dobrú a zlú, hlavný exorcista Amorth sa dobre vyjadril, že mágia nie je dobrá a zlá, ale od podstaty zlá a HP môže mať negatívny vplyv… ale keď sa zamyslíte, je v ňom aj veľa dobrého, myšlienka víťazstva nad zlom atď. Som z toho zmätený, čo vlastne môžme tvoriť, aby sme nenaviedli druhých ľudí na scestie, vedome či nevedome…