Otázkou je, či ste mali niekedy vieru, alebo to bol len nejaký “zbožný zvyk”. Lebo mnohokrát rodičia zabúdajú, že dať si pokrstiť dieťa je veľká zodpovednosť, pretože tým preberajú na seba starostlivosť nielen fyzickú, ale aj duchovnú. Tú fyzickú zvládajú, lebo je kontrolovateľná aj vonkajším svetom, ba je aj postihovateľná trestne. Cirkev však chce veriť rodičom, ktorí nechajú dieťa pokrstiť, že sa o neho budú aj starať po duchovnej stránke. Je to istým rizikom cirkvi, že zaradí do svojho spoločenstva ľudí, ktorí jej neskôr nebudú na česť. Ale keďže tajomstvo krstu otvára bránu raja, z ktorého sme boli pre hriech vyhnaní, je ťažké tak bežne odmietnuť krst, o ktorý rodičia pre svoje dieťa žiadajú. Ak teda viera nebola v rodine reálne žitá, tak ste si do života nemohli odniesť osobný vzťah k Bohu. To by sa dalo napraviť osobným záujmom o náboženské veci a prirodzeným začlenením sa do spoločenstva cirkvi konkrétnym kontaktom s bohoslužbami a sviatosťami. To však pravdepodobne vo vašom živote chýbalo a tak platí, že nič v našom živote sa nedeje bez našej spoluúčasti. Boh nechce “figúrky”, ktoré si posúva ako predmety, ale stvoril nás ako slobodné bytosti s rozumom a slobodnou vôľou, takže sami v súčinnosti s jeho milosťou máme pracovať na svojom posvätení. /por.1Sol 4,7/ Ak sa rozhodneme nechať to tak, dopadneme tak, ako to popisujete vo svojej otázke. Okrem toho treba povedať, že viera je aj darom, ktorý sa nám dostáva často aj pre modlitby a obety, o ktorých často ani nevieme, ale sú účinné cez vnútorné pôsobenie na naše myslenie. Takže ani ja si sám nepripisujem záslužnosť za to, že na rozdiel od vás stále chcem zápasiť o vieru, ktorá sa zvlášť v dnešnom svete stráca z ľudských sŕdc. To, že Boh nekomunikuje s nami ľudským spôsobom /okrem historického obdobia, v ktorom žil Kristus/, to ešte neznamená, že rozumom ho nemôžeme vybadať, ak ho chceme poznať do potrebnej nám miery. Apoštol Pavol píše: “Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí, takže nemajú výhovorky. /Rím 1,20/. Ak teda človek chodí “s otvorenými očami”, musí vidieť, že vesmírny poriadok, či poriadok vo vnútri mikrokozmu nemôže byť vecou náhody, ale je rozumne usporiadaný, na čo človek vedecký prichádza len postupne. Iná možnosť, než je Absolútna rozumná duchovná Bytosť tu nepripadá do úvahy, lebo mŕtva hmota nemá v sebe možnosť rozumného riadenia a života. Pretože človek je obdarený rozumom, Boh od neho žiada, aby ho používal nielen pre sebecké dobro, ale aj pre najvyššie Dobro, ktorým je Boh. Keďže som vás krstil, a vtedy som vám ja nemohol nič vysvetliť, teraz sa môžem len modliť, aby ste pochopili, že na tejto zemi je viera základom pre večný život v nebi: “Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený ” /Mk16,16/.
+Milan.