– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –
V podstate do roku 1054, keď nastala Veľká schizma, čiže vzájomná exkomunikácia medzi najvyšším klérom latinského a byzantského obradu (kvôli nemožnosti rozobrať tieto veci podrobnejšie trocha zjednodušujeme), obidve časti kresťanského sveta bežne a hrdo nazývali samých seba tak pravoslávnymi (ortodoxnými), ako aj katolíkmi. Uvedené prívlastky majú totiž z historického i teologického hľadiska mimoriadne dôležitý a celkom jednoznačne pozitívny obsah. Aj po spomenutom roku považovali obidve časti kresťanského sveta samých seba za pravoslávnych i katolíkov, no podstatne opatrnejšie, zriedkavejšie a viac teoreticky než prakticky. Západná časť si totiž osvojila názov katolícka a východná pravoslávna, akoby šlo o čosi vlastné výlučne im. Dôvody treba hľadať zaiste najmä v praktických potrebách. V roku 1646 bola uzavretá takzvaná Užhorodská únia, ktorou sa naši predkovia podriadili rímskemu pápežovi a spojili sa s kresťanmi latinskej tradície, teda s rímskokatolíkmi. Dovtedy figurovali v oficiálnej dokumentácii ako „pravoslávni“, v nasledujúcom období ako „pravoslávni uniati“, doslovne „pravoslávni zjednotení“, teda ako pravoslávni kresťania zjednotení s Rímom (na rozdiel od ostatných pravoslávnych kresťanov, ktorí sa s Rímom nezjednotili). Následne však cisárovná Mária Terézia (1740 – 1780) dospela k záveru, že našich predkov treba premenovať, aby sa veci stali jasnejšími a prehľadnejšími, preto pre nich zaviedla celkom nové pomenovanie „gréckokatolíci“. Chcela tým povedať, že ide o katolíkov gréckeho obradu na rozdiel od ostatných katolíkov jej monarchie, teda od katolíkov rímskeho obradu, čiže rímskokatolíkov. Naši predkovia však vnímali samých seba nielen ako gréckokatolíkov, ale aj ako pravoslávnych kresťanov, ibaže zjednotených s Rímom, preto sa pri bohoslužbách aj naďalej modlili za seba ako za pravoslávnych kresťanov. To je dôvod, prečo sa ešte aj v časoch vladyku Pavla (Petra Gojdiča) bežne hovorilo pri veľkom vchode „i vsich vas pravoslavnych christián“. Toto slovo začali viacerí gréckokatolíci vnímať negatívne až po roku 1950 v dôsledku pokusu zrušiť gréckokatolícku cirkev zo strany komunistického štátu a násilne ju urobiť súčasťou cirkvi, ktorá má slovo „pravoslávna“ priamo vo svojom názve. Odvtedy, predovšetkým však po roku 1968, sa toto slovo začalo pri gréckokatolíckych bohoslužbách vynechávať alebo nahrádzať termínom „pravoverný“, hoci cirkevnoslovanské bohoslužobné knihy schválené Rímom ho naďalej obsahujú (oficiálne slovenské preklady ho už nahradili termínom „pravoverný“). Paradoxom je, že napríklad na Ukrajine, kde bolo ničenie gréckokatolíckej cirkvi ešte omnoho tvrdšie ako u nás a kde na rozdiel od Slovenska dodnes nie sú vzťahy s cirkvou, ktorá má v samom svojom názve termín pravoslávna, celkom usporiadané, sa gréckokatolíci k používaniu termínu „pravoslávni“ pre označenie samých seba už dávnejšie vrátili, prinajmenšom vo väčšine farností. Možno by sa v tejto konkrétnej veci mohli stať pre nás príkladom, veď celkom určite nie je v súlade s Božou vôľou udržiavať v sebe nevraživosť či dokonca nenávisť voči iným kresťanom, hoci nám podľa nášho názoru veľmi ublížili, a to ešte k tomu nevraživosť, ktorá v konečnom dôsledku poškodzuje nás samých, našu vlastnú identitu.
Záver je jasný. Sme gréckokatolíci, čiže pravoslávni kresťania zjednotení s Rímom, teda katolíci gréckeho, respektíve byzantského či grécko-slovanského obradu. Každé z týchto pomenovaní je v podstate správne, pričom vyjadruje trocha iný aspekt našej totožnosti, teológie a dejín. Ak v niektorom kontexte vyvoláva niektoré z týchto pomenovaní zmätok, ako napríklad na území Grécka slovo gréckokatolík, pokojne môžeme použiť niektoré z ďalších. Napríklad v Spojených štátoch amerických sa z podobných dôvodov zvyčajne používa termín „Byzantine Catholics“, doslovne „byzantskí katolíci“. Najdôležitejšie zo všetkého v tomto ohľade je, aby sme my sami mali vo veciach dostatočne jasno.