Vzišli sme z Užhorodskej únie, kedy sa mnohé veci, kvôli zviditeľneniu gréckokatolíckeho kňazstva museli pri správaní kňazov robiť nie tak “východne”, ako v Grécku, či Jeruzaleme, lebo bežný ľud by to nevedel rozlíšiť od pravoslávnych. A ja aj túto zhodu okolností beriem dosť vážne, lebo je pravdou, že náš človek aj geografický už nie je ten istý “východniar”, čo na blízkom východe. Preto neprikazujem stroho -východné správanie sa kňazov, ale sledujem reakcie veriacich, nakoľko mi nestojí za to, stavať vieru nášho ľudu na formálnom oblečení, či na formálne “uniformnom” správaní sa kňazov. Radšej sa sústreďujem na čo najvernejšie chápanie liturgie, ktorá je modlitbou a viac zasahuje srdce človeka, ale nie tým, že je staroslovienska, či slovenská. Rečová oblasť to nie je to isté, čo obrad, ale v jednom i druhom je dôležité to, nakoľko to správne chápeme a rozumieme. Preto skôr oblasť liturgickej modlitby chcem dávať do popredia, ako všetko ostatné, aj keď naďalej budem sledovať to, ako sa ujímajú aj druhotné východné prvky v myslení nášho – predsa len viac západom poznačeného človeka. Kedysi som musel rodákom – rusínom povedať, že aj keď mám rád svoj národ, tak nie preto som sa stal biskupom, aby som hlásal rusinizmus, ale preto, aby som hlásal evanjelium. Dnes mi to často pripadá tak, že musím povedať, že aj keď mám veľmi rád svoj obrad, ale mojím cieľom je naučiť ľudí mať rád Boha a jemu slúžiť k oslave aj prostredníctvom správne pochopeného obradu, ktorý je iba prostriedkom na ceste k Bohu. Až potom je tu to všetko, čo spomínate vo svojej otázke.
+Milan.