Zväčša sú to ľudia, ktorí si v živote čosi nenaplnili, preto treba mať s nimi súcit, lebo predstierajú čosi, čím nie sú. Zároveň môžu mnohých uviesť do omylu, z ktorého azda čerpajú chvíľkové potešenie zdanlivého uznania iných. Ale tento pocit je vždy hneď zatienený realitou, ktorú oni dobre poznajú, keďže sami sú si vedomí toho, že nie sú žiadnou rehoľou, ktorú by Cirkev akceptovala. Za rehoľné osoby sa môžu považovať len tí ľudia, ktorí v duchu schválených rehoľných stanov a charizmy pôsobia pod vedením zákonitého predstaveného, pred ktorým skladali sľuby: chudoby, čistoty a poslušnosti. To, že nosia „fiktívny, vlastný rehoľný odev“, nerobí z nich rehoľníkov, lebo dnes sa ľudia obliekajú, ako chcú, bez ohľadu na vhodnosť, či nevhodnosť. Tým, že žijeme v „pomýlenej“ demokracii, v ktorej si každý robí, čo chce, nemôžeme siahnuť na ich práva a slobody, takže zostal nám len rozumný prístup k ich predvádzaniu sa, lebo verejný spor a zákaz by ich mohol ešte viac posunúť do pozície záujmu verejnosti.