(Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)
Kým pristúpim k samotnej odpovedi na Vašu otázku, považujem za potrebné urobiť určitý poriadok v terminológii, osobitne v tej, ktorá sa týka snubných prsteňov.
Cirkevný obrad vstupu do manželstva sa skladá z dvoch častí. Prvou je zasnúbenie, druhou korunovanie.
Zasnúbeniu sa hovorí „obrad prsteňov“, lebo jeho jadrom je odovzdanie prsteňov, najprv mužovi, potom žene. Prstene, o ktorých teraz hovoríme, čiže obrúčky, sú teda z cirkevného hľadiska v pravom zmysle slova snubnými prsteňmi. To nijako neznižuje ich hodnotu, práve naopak. Treba totiž vedieť, že vo východných cirkvách, medzi ktoré patrí aj naša Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, toto cirkevné zasnúbenie „nie je len jednoduchý sľub, ale definitívny záväzok,“ takže „nie je vhodné, aby sa zasnúbenie slávilo povrchne alebo na začiatku plánov na manželstvo“ (Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, článok 85). To, čo neskôr povieme o nosení prsteňov, sa teda týka v prvom rade obrúčok, čiže prsteňov z cirkevného hľadiska v pravom zmysle slova snubných. Analogicky to však môžete aplikovať aj na prstene, čo si muž a žena odovzdávajú pri súkromných zásnubách, ktoré sa zvyknú konať ešte predtým v úzkom kruhu rodiny alebo priateľov a nemajú cirkevný a naozaj definitívny charakter.
Korunovaniu sa hovorí „obrad korunovania,“ lebo jeho jadrom je nasadenie manželských korún alebo vencov na hlavy snúbencov. Ním dostávajú muž a žena právo žiť v spoločnej domácnosti, viesť intímny život a vychovávať deti.
V bohoslužobnej knihe s názvom Trebník, ktorá okrem iného obsahuje sobášne obrady, sa uvádza, že kňaz nastokne mužovi a žene ich snubné prstene, čiže obrúčky, „na prst pravej ruky.“ Z toho jasne vyplýva, že predmetné prstene by sa mali nosiť na prste pravej ruky. Trebník nekonkretizuje, o ktorý prst pravej ruky by malo ísť, je však logické, že by malo ísť o ten prst, ktorému aj v bežnom civilnom jazyku hovoríme prstenník.
Dôvod je veľmi jednoduchý a zakladá sa najmä na symbolike používanej vo Svätom písme. Keď Biblia hovorí o Božej sile, o Božom mocnom zásahu do dejín, spomína jeho „pravicu“ (napríklad Ž 117, 16), nie ľavicu. Keď Kristus rozpráva o Hroznom súde, hovorí, že vyvolení budú stáť „po jeho pravici“ (Mt 25, 31 – 46), nie po jeho ľavici, lebo tam budú zatratení. Keď vypočúvali svätého apoštola, prvomučeníka a protodiakona Štefana, on videl Krista stáť „po pravici“ Boha, nie po jeho ľavici. Podobných príkladov by sa dali uviesť celkom určite desiatky, pravdepodobne stovky. A dokonca aj v bežnom živote, keď si niekoho chceme uctiť, necháme ho kráčať po svojej pravici. V minulosti, keď sa používali pečatné prstene, takisto sa nosili na prstenníku pravej ruky.
Ak nám teda Cirkev naznačuje, že snubný prsteň (v prvom rade obrúčku) by sme mali nosiť na pravej ruke, chce tým poukázať na skutočnosť, že zväzok medzi mužom a ženou, ktorého symbolom je spomínaný prsteň, má veľkú hodnotu, je čímsi naozaj vznešeným a dôležitým.
Netvrdím, že nosiť obrúčku na ľavej ruke je ťažký hriech, najmä vtedy nie, ak nepoznáme uvedené inštrukcie Trebníka. Ak ich však poznáme a pochopíme, je nanajvýš správne a žiaduce, aby sme ich ako veriaci ľudia rešpektovali. Musím sa priznať, že počas prvých mesiacov svojho manželstva som v dôsledku nevedomosti aj ja nosil obrúčku na ľavej ruke. Keď som však zistil, ako sa veci majú, „presedlal som“ na prstenník pravej ruky. Azda Vám aj táto moja osobná skúsenosť trocha pomôže.