Prosím o Váš názor ohľadom modlitby príhovoru nad ľuďmi. Ide o to, že som bola v jednom spoločenstve, kde mala istá vizionárka dar jazyka a ona sa modlila nad ľuďmi modlitbu príhovoru v jazykoch. Potom neskôr som sa stretla s názorom, že nie je správne ak sa niekto nad niekým modlí a dotýka sa jeho hlavy pokiaľ to nie je kňaz. Ďalšia vec je tá, že pokiaľ tam nebol nikto, kto rozoznáva jazyky, aká je pravdepodobnosť že sa cez ňu mohol modliť zlý duch a nie Svätý Duch? Je bežné aby človek dostal v priebehu niekoľkých týždňov milosť aby sa mohol modliť modlitbu príhovoru prípadne dar jazyka? Keďže v tom spoločenstve je ich viac, ktorí sa modlia nad ľuďmi, nie iba ich vizionárka, nikde v žiadnej farnosti som sa s tým nestretla. Posledná otázka: Čo znamená omilostená duša? Tá vizionárka hovorí o sebe že je omilostená duša a nie som si istá čo to presne znamená.

(Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)

Slovné spojenie „omilostená duša“ nie je nutné vnímať ako súčasť teologickej terminológie. Ide skôr o akúsi náboženskú hantírku, ktorou sa chce povedať, že daný človek dostal od Boha niečo mimoriadne, nevšedné, napríklad dar uzdravovať. To však, že niekto sám seba považuje za omilostenú dušu alebo že ho niekto iný vyhlasuje za omilostenú dušu, ešte neznamená, že onen človek omilostenou dušou naozaj je.

Pokiaľ ide o požehnávania, Sväté písmo sa vyjadruje veľmi jasne: „Je nesporné, že vyšší požehnáva menšieho“ (Hebr 7, 7). Práve preto kňaz udeľuje požehnanie diakonom, nižším klerikom a laikom, rodičia svojim deťom a podobne, nie však naopak. Teoreticky teda môžeme prijať požehnanie aj od osoby, ktorá nemá kňazské svätenie, no prinajmenšom implicitne tým uznávame, že je vyššia, vyššie postavená, ako sme my, takže má nad nami určité práva.

Na záležitosti ohľadom rôznych vízií, hovorení jazykmi a podobne jestvujú medzi ľuďmi, dokonca aj teologicky vzdelanými, pomerne rôznorodé názory. Je to celkom prirodzený jav, veď ani dvaja či traja lekári sa niekedy nezhodnú na diagnóze a následnej terapii vyšetrovaného pacienta, hoci sú naslovovzatými odborníkmi. Máločo v našom živote je výlučne čiernobiele, absolútne jednoznačné, úplne jasné a totálne nespochybniteľné.

Jedno však považujem za isté: v tejto oblasti treba zachovať maximálnu ostražitosť. Koniec koncov, aj Sväté písmo nás k tomu vyzýva: „Buďte teda opatrní ako hady“ (Mt 10, 16) alebo: „Neverte každému duchu, ale skúmajte duchov či sú z Boha; lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov“ (1 Jn 4, 1). Ja osobne by som celkom určite nedovolil nikomu, koho dôverne nepoznám a nemám ho veľmi dôkladne prevereného, vložiť na seba ruky a požehnávať ma, ešte k tomu cez údajný dar jazykov. Áno, môže ísť o skutočný dar od samého Svätého Ducha, ale pokojne môže ísť o pôsobenia, ktoré sa tomuto daru v mnohom podobajú, no majú démonický alebo prinajmenšom psychologický či psychiatrický pôvod. Ja osobne budem radšej riskovať stratu pravého požehnania od kohosi cez dar jazykov, než prijatie zdanlivého požehnania od kohosi, kto v skutočnosti pôsobí vďaka démonickému alebo psychologickému či psychopatickému základu. Opatrnosti v tejto oblasti nikdy nie je nazvyš.

Je síce možné, že za uvedené stanoviská sa zosype na moju hlavu mnoho kritiky, no ja osobne Vám celkom jednoznačne odporúčam držať sa radšej stáročiami či skôr tisícročiami overenej duchovnej cesty, ako nám ju vyšliapal samotný Kristus a po ňom množstvo naozaj veľkých a svätých kresťanských osobností, napríklad Ján Zlatoústy, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Mikuláš Divotvorca, Teodor Studitský, Mária Egyptská, Ján Damascénky, Anton Veľký a podobne. Mimochodom, tie mali voči podobným javom takmer vždy silne rezervovaný postoj. O čomsi vypovedá aj skutočnosť, že podľa dogmatickej teológie nie sme povinní veriť dokonca ani takým súkromným zjaveniam, ktoré Cirkev schválila, ak máme na to patričný dôvod. Keď sa teda budeme pridŕžať „iba“ oficiálneho kultu, nič podstatné nemôžeme stratiť.