Ktosi vyslovil krátku definíciu pokory slovami: pokora je pravda. Čím chcel naznačiť, že jedine v pravde žijúci človek môže hovoriť o pokore. Všetky falošné grimasy a ponížené pretvárky nie sú pokorou, ale skôr vynucovaním si uznania a chvály údajnej skromnosti človeka.
Pokorný človek si nepotrebuje nič dokazovať, ale prirodzene sa správa podľa toho, na čo má. Znesie tak kritiku, ako aj chválu a nič to s ním neurobí, lebo vie, že nie je „superman“. Nevie sa uraziť, aj keď ho nevinne obvinia a vysmejú, ale nechce to ani vrátiť výsmechom iných. Vnútorne sa považuje za bežného človeka aj keď je v mnohom nadpriemerný. Svoje prednosti nikdy nepovažuje za čosi mimoriadne a to, čo urobí považuje za čosi normálne a bežné, hoci to nesie známky výnimočnosti a to v duchu slov evanjelia: „Sme neužitoční sluhovia, urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lk 17, 10). Takto by sa dalo dlho pokračovať vypočítavaním konkrétnosti, ale nie to je cieľom.
Dôležité je pochopiť, že pokorní ľudia sú v spoločnosti vždy obľúbení pre ich nevtieravosť. Pyšného človeka nemajú radi, lebo je ho vždy počuť, ako sa „nenápadne“ pochváli tým, či oným. Vždycky len on má pravdu a jeho riešenia sú najlepšie, ako aj šaty a vkus… Ľudia ich musia väčšinou strpieť, aby ich neurazili, lebo sú na seba príliš citliví a chráň Bože, aby si niekto dovolil nejakú poznámku na nich… Znova by sa dalo dlho pokračovať, lebo v každej situácii je prítomná aj ich pýcha, ale nie to je dôležité, lež fakt, že „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4, 6;. 1 Pt 5, 5).
Ak sa pýtate na hranicu pokory a pýchy, treba ju hľadať vo svojom vnútri, alebo lepšie vo svojom srdci, ktoré je otvorené aj pre iných, alebo príliš sústredené na seba a svoje prednosti, na ktoré pyšný človek vždy upozorní. Nie nadarmo sa hovorí: „Pýcha peklom dýcha“ – jej deliaca čiara vedie cez ľudské vedomie, ktoré odčleňuje iných od seba, lebo podľa nich nie je nik na ich úrovni, ba ani Boh od nich nemôže nič žiadať, keďže oni sú v „podstate bezúhonní,“ keďže všetko správne vykonávajú. Stačí si prečítať podobenstvo O mýtnikovi a farizejovi (pozri Lk 18, 9 – 14).
Preto je veľmi dôležité potláčať v sebe to, čo by nás viedlo k pýche a to hneď v zárodku, lebo keď už je neskoro, nikdy si nepriznáme, že sme pyšní.
Majme pred sebou vzor, ktorý sa oplatí nasledovať, lebo aj diabol vo svojej pýche pred ňou musel kapitulovať. A týmto vzorom i pomocnicou je naša nebeská Matka, ktorá jasne vedela, že: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1, 49), a ona je iba „služobnica Pána“ (Lk 1,38).