| – pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie – |
| Katolícki a pravoslávni kresťania krstia aj malé deti preto, lebo majú neprerušenú kontinuitu od samého Krista a svätých apoštolov cez veľkých cirkevných otcov a duchovných učiteľov až po dnešnú dobu. Istá časť protestantov krstí aj malé deti preto, lebo v tejto konkrétnej veci, na rozdiel od mnohých iných záležitostí, sa od pôvodnej vetvy kresťanstva neodchýlila. Zvyšná časť protestantov odmieta krst malých detí preto, lebo aj v predmetnej veci sa u nich prejavuje absencia spomenutej kontinuity a svojvoľné výklady Svätého písma. |
| Je síce pravda, že počas prvých desaťročí sa krstili predovšetkým dospelí ľudia. Bolo to podmienené najmä tým, že Kristova viera sa mimoriadne rýchlo a úspešne šírila tak medzi židmi, ako aj medzi pohanmi, logicky najmä dospelými. Takisto je pravdou, že mnohí ľudia odkladali svoj krst z rozličných dôvodov, niekedy rozumných, inokedy skôr bezbožných, na neskoršiu dobu. Nie je však pravda, že by sa v prvotnom kresťanstve nepraktizoval aj krst malých detí. Všimnime si napríklad Skutky svätých apoštolov, kde sa hovorí, že sa dal pokrstiť nielen strážca väzenia, ale aj „všetci jeho domáci“ (16, 33). V tej istej novozákonnej knihe sa uvádza, že svätý apoštol Pavol v meste Tyatiry pokrstil predavačku purpuru Lýdiu „s jej domom“ (Sk 16, 15), čiže so všetkými, čo u nej bývali. V obidvoch prípadoch je prakticky isté, že medzi pokrstenými boli aj malé deti. |
| Z viacerých prameňov, napríklad z diela „O padlých“, ktoré v 3. storočí napísal svätý Cyprián, vieme, že v danom období bolo absolútnou samozrejmosťou podávanie Eucharistie nemluvňatám. Je teda isté, že boli aj pokrstené. Z neskoršieho obdobia môžeme spomenúť napríklad kánony kartáginského snemu (rok 490), ktoré krst malých detí spomínajú len mimochodom ako záležitosť v kresťanskom svete všeobecne rozšírenú a samozrejmú. A takto by sme mohli pokračovať. |
| Podľa pravej náuky, ako ju kontinuálne spravuje už celé tisícročia Kristova cirkev, jestvujú teda ohľadom krstu v danej záležitosti dve základné možnosti. Prvá: Človek uverí v Krista v dospelom veku – ide spravidla o ľudí, ktorých rodičia nevychovávali v kresťanskej viere, najmä preto, lebo sami neboli kresťanmi – niekoľko rokov je katechumenom, ktorý sa učí kresťanské pravdy i životu podľa nich, a potom prijme svätý krst (spolu s pomazaním svätým myrom a Eucharistiou). Druhá: Človek prijme svätý krst (i ďalšie spomínané sväté tajomstvá) v detskom veku – ide spravidla o osoby, ktorých rodičia sú kresťania – a postupne sa učí kresťanské pravdy, ako aj životu podľa nich. |
| Malé deti pred krstom vyznajú kresťanskú vieru a zložia sľuby žiť podľa Kristovej náuky prostredníctvom svojich rodičov a krstných rodičov. Nejde o nič nezvyčajné – rodičia sú vždy štatutárnymi zástupcami svojho dieťaťa a celkom bežne konajú v jeho mene nielen vo svetských veciach, ale aj vo veciach náboženských. Všimnime si napríklad biblické zasväcovanie detí Bohu (Ex 13:2, Lv 18:21…) alebo obrezanie, ktoré je dokonca predobrazom krstu (Gn 17:7, Lk 2:21…). |
| Nepokrstiť deti, u ktorých je reálna nádej, že rodičia ich budú vychovávať vo viere (!), by bolo voči nim nespravodlivé, dokonca kruté. Celé roky, ba desaťročia, by totiž nesmeli prijať ani pomazanie svätým myrom, ani Eucharistiu, ani svätú spoveď, ani pomazanie chorých a podobne. Keby sme ich obrali o tieto prostriedky Božej milosti, ako by sme ich potom vychovali vo viere? Iba ak zázrakom! |
| V tejto veci i vo všetkom ostatnom treba upustiť od ľudského rozumkovania a svojvoľných výkladov Svätého písma, ktoré sú v konečnom dôsledku prejavom ľudskej pýchy, hoci zvyčajne maskovanej rôznymi rečami a pózami, prípadne aj slovami o pokore, a spoľahnúť sa na skutočnú Kristovu cirkev. Je riadená Svätým Duchom, preto ako jediná naozaj dobre vie, ako priviesť ľudí do Božieho kráľovstva. |