| Odpoveď pripravil o. Marko Rozkoš. |
| Aj keď ste pomenovali túto otázku ako teologickú, predsa sa v jej jadre dotýkate témy skôr filozofickej. Filozofia ako sestra teológie nám otvára cestu k poznaniu toho, prečo je prirodzený svet utvorený práve tak a nie inak. Tému hypostatickej jednoty v osobe Ježiša Krista môžeme poňať tak zo strany božskej ako i zo strany ľudskej prirodzenosti. V dejinách spoločenstva Cirkvi prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“ (porov. KKC, 465), a tak je tomu dodnes. Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. „Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“ (porov. KKC, 470) |
| Ak hovoríme o ľudskej prirodzenosti, máme na mysli jej zloženie a tiež aparát nástrojov, ktorými sa prejavuje. Ide tu o dušu, vybavenú transcendentnými vlastnosťami (rozum, vôľa, sloboda, podmetovosť, kompletnosť, dôstojnosť), ktoré ú nasmerované k rovnakým hodnotám, ako sú pozitívne hodnoty aj u Boha. Tiež ľudské telo so svojou somaticko-duševnou výbavou (actus hominis – konaním tela, actus humanus – naturálne inklinácie, sféra emócií a vplyv zmyslov na ich formovanie) – to všetko je integrálnou súčasťou ľudskej prirodzenosti. |
| Ak sa teda pýtate na to, či mohol byť Kristus skúšaný formou vykupiteľskej obety, odpoveďou je áno. No hneď je treba rozlíšiť, o čo v skúške išlo a čo vlastne bolo skúšané. V prípade Božieho Syna podľa božskej prirodzenosti isto nie je miesto pre skúšku, tam je vzťah medzi Otcom a Synom nemenný. V prípade prirodzenosti ľudskej je tiež ich vzťah stály a nemenný. Teda tu isto nešlo o skúšku samotného vzťahu vernosti. Skúšaná bola ľudská prirodzenosť, či s tou výbavou, ktorú má, je schopná vyjadriť vzťah vernosti voči Bohu Otcovi. Inak povedané, či „konštrukcia“ ľudskej prirodzenosti je schopná toho, aby Boží Syn jej prostredníctvom vyjadril dokonalý vzťah vernosti voči Bohu Otcovi. |
| Sám Boh Otec ponúkol Synovi, aby touto skúškou ľudskú prirodzenosť previedol, a tým, aby ľuďom vrátil dôveru v nich samých. Skrze proroka Izaiáša to vyriekol takto: „Preto takto hovorí Pán, Jahve: “Hľa, ja položím na Sione kameň, kameň vyskúšaný, uholný, vzácny, pevne zasadený. Kto uverí, nezakolíše.“ (Iz 28,16) |
| Podobne hovorí autor listu Hebrejom: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ (Hebr 4,15) |
| Svätý apoštol Pavol ešte presnejšie vyjadril, že v skúške išlo o vyjadrenie poslušnosti formou ľudskej prirodzenosti, ktorú touto skúškou povýšil nad všetko ostatné: Kristus „… vzal si prirodzenosť sluhu… Uponížil sa, stal sa poslušným… Preto ho Boh nad všetko povýšil…“ (Flp 2,8-11) |
| Týmto Božím vstupom do ľudskej prirodzenosti máme priam empirický dôkaz, že človek vybavený dostatočnými nástrojmi na to, aby dokázal obhájiť vzťah vernosti voči nebeskému Otcovi, čo vyjadril už svätý Augustín vetou: Eo mens est imago Dei, quo capax Dei est et particeps esse potest. (Myseľ človeka je obrazom Boha, schopnou Boha a participujúcou na jeho moci.) |