Som pokrstená rímsko-katolíčka, ale vieru do svojho srdca som prijala len pomerne nedávno. V hlave mi víri množstvo otázok, a tak sa spýtam z každého rožku trošku: 5. Je bežné, keď sa vo svojej misii a pastorácii kňaz zameriava na svoje ovečky, a teda na veriacich. Keďže som sa medzi rady veriacich zaradila len prednedávnom, zaujíma ma, čo robia kňazi a cirkev vôbec preto, aby oslovili aj neveriacich, alebo aspoň váhajúcich, prípadne aspoň ľudí, ktorí veria, ale svojím životom, hriechom, alebo len snáď ľahostajnosťou sa vzdialili od Boha a na svoju vieru “zabudli”. Nie je táto pastoračná oblasť zanedbávaná? Nemali by na to byť cielene vyčlenené nejaké konkrétne aktivity? Len človek, ktorý už okúsil na vlastne koži Božiu lásku, dokáže o tom svedčiť ďalej, a nie sa uspokojiť s tým, že “ved predsa ja budem spasený”.Čo tak napríklad zriadiť kresťanskú pôrodnicu otvorenú všetkým ženám bez ohľadu na postoj k náboženstvu, kde by žena vo období, kedy je obvzlášť vnímavá a citlivá, pocítila skrze láskavé a starostlivé ruky ľudí, ktorí sa o ňu v tomto období starajú, Božiu lásku. Možno by sa prejavila až po rokoch, ale semienko by sa zasialo. Alebo by v takejto nemocnici fungovalo centrum na pomoc ženám, ktoré uvažujú o interrupcii, ako aj reálna pomoc ženám, u ktorých vzniklo podozrenie, že čakajú postihnuté dieťa… Vari Ježiš nerozposlal svojich učeníkov, aby šírili evanjelium a boli svetlo sveta?

Pri tak “rozsiahlej” tematike si je potrebné sadnúť k dialógu, a ja na tejto stránke riešim skôr “heslovito” jednotlivé ĺudské problémy v rámci zásad katolíckej nauky. Preto v skratke odpoviem len toľko, že vaše pohľady majú čosi do seba, ale náš život nemá vždy ideálne podmienky a ideálnych ľudí. Lebo viac, ako kňazi by si tento rozmer ohlasovania evanjelia na pracoviskách a medzi neveriacimi ĺuďmi mali uvedomovať úprimne veriaci, ktorí sa medzi takýmito ĺudmi pohybujú. Treba však každému z nás v rámci tých možností, ktoré máme, urobiť všetko, čo sa nám dá v prospech hlásania evanjelia. To nie je iba o schopnosti zorganizovať, či niečo zriadiť, ale je to vždy s istotou o tom, že “náš boj nie je proti telu a krvi, ale proti mocnostiam temna”/por. Ef 6,12/. Preto je dobré, ak sa kňaz zameriava na svoje ovečky, lebo toto je jeho “primárna” zodpovednosť, pritom v rámci možností nesmie stratiť ani misijný rozmer. Cirkev je organizované spoločenstvo, ktoré musí “systematický” pôsobiť predovšetkým tam, kde je prijímaná: “kde by vás neprijali, straste aj prach zo svojich nôh na svedectvo proti ním ”  /Lk 9,5/. Tým sa nechce povedať to, že kňaz nemá hovoriť s “arogantným” ateistom, ale iba to, že vždy sú mu bližšími tí, ktorí “počúvajú slovo Božie a zachovávajú ho”/Lk 11,28/.