Sláva Isusu Christu!Ja by som sa chcel spýtať ohľadne jednej z odpovedí na tejto stránke, pretože súdiac z komentárov, aj otázka aj odpoveď vyvolali ešte viac otázok. Rovnako u mňa. Patrím do katolíckeho spoločenstva, neviem nakoľko sa dá nazvať charizmatickým, ale sme na charizmy otvorený, resp. sa snažíme byť. Trápi ma často rovnaká vec ako človeka, čo sa pýtal pôvodnú otázku, myslím konkrétne na to, že často vidím mladých, ktorí zdá sa hľadajú viac “mimoriadne”, emócie, ako reálne Ježiša, alebo lepšie povedané, myslia si, že takto Ho nájdu. Som tiež svedkom toho, že vedenie spoločenstva mladých usmerňuje správnym smerom, a často vidím skutočnú premenu a zo spomenutých mladých vyrastajú zrelí kresťania. Osobne si myslím, že táto vec je skôr problémom doby/generácie ako charizmatických spoločenstiev, pretože skrze takéto spoločenstvá vidím veľké množstvá mladých (a v poslednom čase špeciálne rodín) nachádzať Krista. Spoločenstvá, ktoré poznám sa starajú o to, aby kráčali podľa náuky Cirkvi, je niečo zlé na tom, patriť do takého spoločenstva (len preto, že je charizmatické)? (čo myslím pojmom charizmatické – okrem sviatostí a modlitby, čo je základom, sa modlíme aj piesňami a veríme v to, že Boh aj dnes koná (v zmysle KKC 2003-2005) a snažíme sa to žiť)Otázka teda je, či je niečo zlé na takomto spoločenstve? Prípadne na čo si dávať pozor? (Prepáčte dĺžku správy, snažil som sa byť dostatočne konkrétny, aby nevznikli nejakým omylom nejasnosti.)Vopred ďakujem! Jozef

Nie je zlé patriť do cirkvou schváleného spoločenstva, len je potrebné aj v tomto spoločenstve striktne chápať pravosť náuky cirkvi, potrebu sviatostného života, mariánsku úctu, rešpektovať autoritu cirkvi a okrem Písma Svätého prijímať za vážny zdroj náuky aj tradíciu cirkvi. Mnohoráz sa však tieto spoločenstva mladých prezentujú ako moderné a naddenominačné s vlastným “vedením” Ducha Svätého,  ale tradíciu Cirkvi prehlasujú už za zastaralú. Teda nie v prinadležnosti k takýmto spoločenstvám je riziko, ale v chápaní katolicity je samotný problém, ktorý v Rakúsku doviedol niektoré skupiny až do hnutia “Wird sind kirche” = my sme cirkev /ktorá však už nepotrebuje autoritu, vedenie, staré šablóny…/ Keďže sa podobné otázky dosť často opakujú, nadobúdam dojem, že sa odo mňa očakáva už len súhlas, keďže všetci to vnímajú “ok”. Ja však vždy pripomínam vážnosť rizík, lebo oni tu sú, ale ak ich máte poriešené, netreba o tom viac hovoriť. Treba sa s plnou vážnosťou vložiť do novej evanjelizácie a pomáhať kňazom napĺňať kostoly, budovať povedomie veriaceho, žiť v dodržiavaní Božích prikázaní, mať pravidelnosť v bohoslužbách, ochotu v pomoci druhým, obetu pre cirkevné spoločenstvo v širšom zmysle farnosti… atď. Ak teda všetko je v poriadku, malo by sa to odzrkadliť na živote farnosti, do ktorých tieto spoločenstva patria, ak však odčerpávajú silu farského spoločenstva, treba si dávať otázku… A tú si je treba dávať aj v zmysle – prečo to farské spoločenstva neprijímajú…, či je chyba len vo veriacich z farnosti a oni sú horšími členmi cirkvi?