| – pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie – |
| Svätí otcovia, ktorí prichádzali na ekumenické snemy, sa zriedka zaoberali otázkami výslovne liturgickými. Práve problematika, na ktorú sa pýtate, však predstavuje jednu z mála výnimiek. Účastníci Prvého nicejského snemu z roku 325, prvého ekumenického snemu v dejinách cirkvi, keď zavrhli arianizmus a prijali definíciu ohľadom Synovej spoločnej prirodzenosti s Otcom, schválili aj dvadsať cirkevných pravidiel (kánonov). Posledné z nich stanovuje, že v nedele celého liturgického roka a počas Päťdesiatnice, čiže v období od Paschy po Zostúpenie Svätého Ducha, sa v chráme nesmie kľačať. Dôvodom je skutočnosť, že vtedy oslavujeme Kristovo zmŕtvychvstanie, najradostnejšiu udalosť ľudských dejín, respektíve udalosti s ním bezprostredne späté, ktoré nás pozdvihli z prachu. Kľačanie by s tým nebolo v dostatočnom súlade – o to viac, že prioritne nemá byť prejavom úcty, ako to neraz vnímame v našich krajoch pod vplyvom latinizácie, ale skôr pokánia, poníženosti, vedomia vlastnej hriešnosti ako typický postoj pôstnych období (vo forme veľkej poklony i zotrvávania na kolenách). |
| Toto cirkevné pravidlo, hoci nikdy nebolo právoplatne zrušené, sa v našom prostredí dlhodobo, možno aj niekoľko storočí, nedodržiava. V poslednom období však vidíme stále viac kňazov, ktorí sa usilujú predmetný kánon ekumenického snemu vrátiť do cirkevného života – samozrejme, nie vždy celkom úspešne. Iste, bolo by lepšie, keby sa daná vec zaviedla všade a naraz, no lepšie je málo ako vôbec nič. Možno sú to „prvé lastovičky“ novej jari. V tejto súvislosti treba dodať, že predmetné pravidlo sa už dodržiava, hoci len čiastočne, aj v košickej katedrále, lebo počas Svetlého týždňa sa v nej už nekľačí. |
| Považoval by som teda za chvályhodné, keby ste svojím dielom, prispeli k smerovaniu, ktoré je správnejšie a súladné s dvadsiatym kánonom Prvého nicejského snemu. Zároveň však, vzhľadom na dlhodobo rozšírenú prax v našich krajoch, by som Vám ostrejšie nevyčítal, keby ste, azda len dočasne, pre túto vec nemali pochopenie. Koniec koncov, v obci na severovýchode Slovenska, ktorú spomínate, sa môžete pridať k tej časti veriacich, ktorá Vám je bližšia. Opísané „rozčesnutie sa“ prítomných na dve časti síce rozhodne nie je ideálnym javom, no pri troche tolerancie je znesiteľný. Dá sa vnímať aj tak, že jednota (po latinsky „unitas“) je želateľná, no úplná rovnakosť (po latinsky „uniformitas“) nie je nevyhnutná. Okrem toho by som Vám odporúčal modliť sa, aby sa naša cirkev v tejto veci, ale aj ďalších záležitostiach, neraz omnoho podstatnejších, uberala vždy nielen jednotne, ale aj správnym smerom. |