Slava Isusu Christu. Drahy Vladyka velmi ma trapi ako niektory knazi maju ”cenniky” za jednotlive sluzby ci uz pohreby, krsty, sobase. Stale verim v to, ze knazi by mali byt pokornymi a zit zivotom aby sa ludia nad nimi nepohorsovali. Viem o knazoch co si pytaju urcite sumy penazi ale viem aj o takych, ktori vravia, ze ludia nemusia dat nic ak na to nemaju. Verim, ze Boh sa stale stara a ludia, ktory maju nazvys podelia sa aj s knazom a jeho rodinou a takto by to malo byt spravne. Ak mi odpoviete, ze ludia by mali takeho knaza nahlasit tak viem, ze to sa nestane pretoze niektory sa boja alebo nedostanu tuto informaciu alebo neveria, ze sa nieco zmeni. Nerobite nejake stretnutie pre knazov kde sa tato tema rozobera alebo bude rozoberat alebo napisat nejaky list podobny tomu pastierskemu vyjadrit to tak, ze kazdy knaz by to musel precitat a teda veriaci budu o tomto poinformovany. Dufam, ze po niecom takom knazi by zmenili svoje zvyky. Velmi ma zranuje ak pocujem ludi ze su zraneny z toho ako knaz si pyta specificke sumy a pritom rodina sa trapi ako prezit zo dna na den. Ja ak mam tak som stedra a prispejem na potreby chramu a ine zbierky avsak, ak citim, ze mozno som zneuzivana v tomto smere tak si rozmyslim ako so svojimi peniazmi nalozim. Je dost tazke pri vymienani knazov byt zvyknuty na knaza, ktory nema ziaden cennik, ale kazdy prispeje v ramci moznosti – niekto viac a niekto menej a potom si veriaci takehoto knaza cenia a vidia v nom naozaj priklad a naopak ak po nom pride knaz, ktory zavedie cennik a ludom sa to vobec nepaci, ba dokonca odchadzaju do inych farnosti na sv. liturgie. Modlim sa za vsetkych knazov.

Odpoveď dáva kancelár Eparchiálneho úradu o. Marko Rozkoš.
Vaša otázka sa týka problematiky, ktorá v ľudskom živote patrí k základným zásadám ľudského života. Všetky sú vyjadrené v Dekalógu, formou desiatich prikázaní, ktorými Boh určuje systém ľudského života. Téma Vašej otázky sa týka dvoch prikázaní: siedmeho a desiateho. Tak tieto ako aj ostatných osem príkazov nie je niečím cudzím, umelo prikázaným, ale vyplýva z našej ľudskej prirodzenosti, ktorú sme dostali do vienka od nášho Stvoriteľa.
Podľa siedmeho príkazu Desatora nadobúdanie časných majetkov a vlastnícky vzťah je nám prirodzený. Boh nás vedie k tomu, aby sme ho rešpektovali, lebo podľa slov Božieho Syna: „Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: “Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.“ (Lk 10,5-7). Rovnako učí aj apoštol Pavol, ktorý v liste Timotejovi podáva dokonca úpravy o kňazoch: „Starší, ktorí sú dobrými predstavenými, zasluhujú si dvojnásobnú úctu, najmä tí, čo sa namáhajú pri slove a vyučovaní. Veď Písmo hovorí: “Mlátiacemu volovi nezaviažeš papuľu” a “Robotník si zaslúži svoju mzdu.” (1Tim 5, 17-18).
Katechizmus Katolíckej Cirkvi, ktorý je našou praktickou smernicou vo viere a správnych postojoch učí odseku 2408, že siedme prikázanie zakazuje krádež, to jest neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa. Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a ponechania si cudzieho vlastníctva, aj keď to neprotirečí nariadeniam civilného zákona, je proti siedmemu prikázaniu.
Na druhej strane v desiatom príkaze Desatora zakazuje túžbu po cudzom majetku. Vzťahuje sa na úmysel srdca. Zmyslová túžba nás pobáda k tomu, aby sme túžili po príjemných veciach, ktoré nemáme. Túžime sa napríklad najesť, keď sme hladní, alebo sa zohriať, keď nám je zima. Takéto túžby sú samy v sebe dobré, ale často prekračujú rozumnú mieru a nutkajú nás, aby sme neprávom túžili po tom, čo nám nepatrí, ale patrí druhým. Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať pozemské dobrá.
Ak chceme v tejto veci zaujať správny postoj je potrebné mať na zreteli obidve prikázania, teda  rešpektovanie vlastníctva pozemských dobier a zároveň akceptovanie rozumnej miery v túžbe po hmotnom zabezpečení. Správne používať stvorené veci znamená, aby sme všetko, čo nie je Boh, používali natoľko, nakoľko nás to k nemu približuje, a zriekali sa toho natoľko, nakoľko nás to od Boha odvracia.
Nadobúdanie časných majetkov je súčasťou aj cirkevného práva, ktoré usporadúva systém života v cirkevných spoločenstvách. Ono dáva kompetenciu eparchiálnemu biskupovi vymedziť poplatky za rozličné akty moci riadenia a milodary pri príležitosti slávenia božskej liturgie, sviatostí, svätenín, alebo akýchkoľvek iných liturgických slávení, viď CCEO, kán. 1013 – § 1, 2.
V Košickej eparchii takéto vymedzenie nebolo vyhlásené, nakoľko všeobecne zachovávanou zásadou je ich dobrovoľnosť. Je primerané obetovať určitý dar ako vlastný vklad k obete vďakyvzdávania, a tiež dôležité prihliadať na možnosti danej osoby, čo sa týka výšky jeho milodaru.
Svätý Pavol končí svoj prvý list Korinťanom takto: „Bdejte,  buďte   pevní  vo  viere, vzmužte sa, buďte statoční! Nech sa všetko medzi vami deje v láske. … Teším sa prítomnosti Stefanasa, Fortunáta a Achaika, lebo oni doplnili to, čo ste vy nestačili urobiť,  osviežili môjho i vášho ducha. Nuž vážte si takýchto.“ (por. 1 Kor 16, 13-18)