Pochválený buď Ježiš Kristus otec Vladyka. Moja otázka súvisí s manželom. Manžel je citlivej povahy, nakoľko mal ťažké detstvo aj dospievanie. Otec alkoholik, ale živil rodinu a matka večne nahnevaná. Pred našou svadbou sa jeho rodičia chceli aj rozviesť a celým tým cirkusom nám kazili radosť z príprav na svadbu. To isté robili aj pred svadbou svojej dcéry. Pokým sme my zariaďovali svadbu, oni sa chceli rozvádzať. A neprestalo to ani po svadbe. Jeho otec, svokor pravidelne chytá „náladu“ a vyhrážal sa aj samovraždou. A svokra vyvoláva po každom jednom probléme aby im ho ich deti riešili. Je to ozaj únavné a stresujúce. Vybavovali sme im manželskú poradňu, psychológa aj sa liečili aj matka aj jeho otec no nič nepomohlo, bývajú spolu len kvôli ich poslednemu dieťaťu. Ich vzťah je v takomto stave roky a manžel sa preto trápi. No ale ťažko niekomu pomôcť, ak on sám nechce. S manželom bývame sami v prenájme no manžela tie roky nesmierne psychicky potrápili a trápi sa pre rodičov stále. Už dospel do takého stavu, že sám vyhľadal pomoc a začal sa liečiť u psychiatra na strednú depresiu. Spolu sa modlíme a chodíme do kostola a verím že to všetko prekonáme. Manželmi sme necelý rok no spolu sme už 6rokov. Hoci som ja rim.katolíčka a on evanjelik, vidíme obaja Boha ako lásku a to je nad všetkým utrpením tu na svete. Lenže jeho postoj voči intímnemu životu mňa ako ženu nesmierne raní. Zo ženskej stránky od lekárky mi bolo doporučené s rodičovstvom neotáľať, no manžel to začal vnímať ako nátlak alebo čo. Odmieta ma neraz s tým že je unavený alebo sa vyhovorí na tie psychické problémy. Prisahali sme predsa, že deti ako dar Boží príjmeme ale u neho o tejto časti prísahy začínam pochybovať či ju myslel naozaj a úprimne. Nie je mi príjemne keď preruší celý akt a tvári sa akoby nič. Nechcem pred Bohom takto hrešiť. Pred svadbou sme sa tešili na to kedy budeme svoji a budeme môcť plánovať rodinku. Modlím sa za neho aby Boh zmenil jeho srdce a postoj voči tomu. Len už neviem ako ďalej keď sa to opakuje dosť často. Som smutná a sklamaná ako sa ku mne v tejto veci chová, nakoľko moja túžba po dieťatku je čoraz väčšia. Čo robiť? Veľmi ma to trápi aj to, že je liečený aj to že má takto odmieta. Ďakujem +

Niektoré mamy sa ťažko zriekajú svojich detí a ich svadbu berú ako zásah do svojho “vlastníctva”, ktorým je ich syn, či dcéra. Neradi sa “zžívajú” s faktom, že komusi oni patria viac, ako im ktoré sa od malička tak veľmi starali o nich. Táto vnútorná väzba môže zväzovať zvlášť synov, ktorí potom nie sú “vnútorne” slobodní pre zariadenie si vlastnej rodiny – akoby ťažko dozrievali pre osobnú zodpovednosť, lebo je tu “ešte” mamička. Počas kňazského života som riešil niekedy až také ťažké “zviazanosti”, že siahali až za hrob, teda ani po smrti mamy nebola možná psychologická sloboda. Tu nie je iná možnosť len dôsledné naplnenie slov Písma Svätého : “Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke…”/Ef 5,31 a Gn 2,24/. A v tomto je potrebné s láskou pomôcť tomu, ktorého ste si z lásky brali, lebo niet silnejšieho puta, ako “pupočná šnúra”, ktorá sa nielen fyzický musí prestrihnúť, aby tu bol samostatný, slobodný život. Pre rodičov je zas veľmi dôležité pochopiť, že ich deti sú Božím darom, aj keď prichádzajú na svet prostredníctvom otca a mamy. Preto sa nik nesmie správať príliš vlastnícky voči ľudským osobám, ktoré nie sú predmetmi, ale slobodnými Božimi dietkami. To však neznamená, že do vzťahov rodičov a deti má preniknúť nejaká rezervovanosť, lebo vždy je tu potrebná hrejivá blízkosť a láskavosť. Len to nesmie prerásť do takej polohy, akú popisujete, lebo potom je potrebná veľká námaha pre “znormalizovanie” nového rodinného vzťahu. Preto sa úprimne modlite i úprimne vzájomne komunikuje s manželom, aby ste vedeli s Božou pomocou nájsť “správny kĺúč” pre otvorenie záhadnej komnaty nového života. Budem pamätať aj ja vo svojich modlitbách, aby vám Matka Božia pomohla ku krásnemu materstvu.

Počet videní tejto otázky a odpovede: 572