Pochválen buď Pán Ježiš Kristus. Som od malička praktizujúci rímskokatolík, nemám voči Cirkvi žiadne výhrady, ba naopak. Moja otázka je o spáse, neviem, či som ju pochopil správne. Hovorí sa, že človek môže byť spasený jedine skrze vieru v Ježiša Krista. Jakub v jeho liste píše, že ak má niekto vieru, ale jeho správanie tomu vôbec nenasvedčuje, tak jeho viera je mŕtva. Pretože ak niekto verí v Ježiša Krista, tak prirodzeným dôsledkom toho je zmena jeho správania. Hovorí sa, že Boh je láska nie? No a pokiaľ človek koná láskavosť znamená to, že miluje Ježiša nie? čo ste urobili mojím najmenším bratom, mne ste urobili… takže „veriť v Ježiša“ znamená v preklade konať dobré skutky? Lebo na svete je mnoho kultúr a mnoho rôznych náboženstiev. Ak je človek od malička vedený k určitému náboženstvu, tak je preňho to pravé, nepresedlá na kresťanskú resp. katolícku vieru. Pokiaľ sú to ľudia, ktorý konajú v súlade s Božími prikázaniami no neveria, že Ježiš Kristus existuje, mali by byť spasený cez skutky nie? Pokial je Boh spravodlivý sudca tak dobrých odmeňuje a zlých trestá, nič viac nič menej, neni to vina človeka do akej viery sa narodí. Jednoducho my myseľ nedovolí, aby som veril, že viera v nášho biblického Krista je podmienkou spásy u všetkých. Potom by to nebol Boh, lebo v tom objektívne nevidím spravodlivosť. Rád by som si vypočul Váš názor na danú problematiku, niekedy nad tým premýšľam až moc, možno by ste mi vedeli pomôcť. Za odpoveď vopred ďakujem.

Ak teda človek neverí v Boha, nepripúšťa vyšší princíp života, nepripúšťa vyššiu moc, čo potom nedáva zmysel ani nášmu životu, lebo každý z nás skusuje, že nie je v moci človeka riadiť nekonečný vesmír, a “náhoda” nedáva zmysel našej existencií a rozumnému usporiadaniu makrokozmu i mikrokozmu. Kto teda neverí v Boha a v to, čo On zjavuje ľuďom, sám seba stavia akoby na jeho miesto, lebo okrem ľudí niet na zemi rozumných bytostí. A toto je trúfalosť, ktorá neveriaceho diskvalifikuje voči životu večnemu, ktorý je stavaný na Bohu. Preto Ježiš hovorí: “Kto v neho verí, nebude súdený… ale kto neverí, už je odsúdený…” /Jn 3,18/. Človek totiž dostal rozum k triezvému uvažovaniu a keď je schopný spoznať, že každý účinok má aj svoju príčinu, potom musí logický hľadať aj tú prvú Príčinu všetkého, čo nerozumná matéria, ale ani “extrémna” náhoda nemôže poriešiť. Pritom sa bežne ľudia uchyĺujú k nahradám viery v Boha tým, že uznávajú akúsi “tajomnú” moc napr.červenej šnúrky na zápästí a pod… Len osobnú moc Absolútnej Bytosti, ktorá čosi vyžaduje nechcú priznať, lebo ich zámerom nie je podriadovať sa, ale uznávať radšej povery, ktoré nič nevyžadujú. To, že ešte nie všetci dospeli k tomu, aby v Kristovi spoznali svojho Spasiteľa,  je zas iná kapitola, ktorú Boh oveľa jasnejšie vie u ľudí rozlíšiť, nakoľko je to možné, či nemožné pre človeka z psychologických, ale i fyzických dôvodov. “Aj pohania, hoci nemajú zákon,  predsa robia čo zákon predpisuje, lebo skutky zákona sú im vpísané do srdca…”/Rím 2,14/. Tí, ktorí konajú na základe svedomia, uznávajú akýsi vyšší zákon, preto aj Boh bude ináč pristupovať k ním, ale je otázkou, či je ešte v Európe taká nemožnosť, ktorá by sa ĺudský nedala preklenúť? To však my riešiť nemusíme, lebo pre veriaceho stačí ak sa riadi tým, čo od neho požaduje Kristus a keď podľa svojich možností napomáha v tom aj iným.