PBJK, chcem sa spýtať otázku, ktorá sa týka daru “hovorenia v jazykoch”. Nemyslím hovorenie v národných jazykoch, ale takzvané “bľabotanie”. Dnes je to totiž dosť populárne aj v Katolíckej Cirkvi. Osobne neviem prijať to, že hovorenie tých hatlanín zodpovedá daru Ducha Svätého. Viem kde v Písme Svatom sa tento dar opisuje a viem aj ako tie miesta vykladajú tí ľudia, ktorí údajne ten dar v súčastnosti majú, ale existuje nejaké oficiálne učenie v KC alebo hovorí o tom nejaký svätec? Nerozumiem tomu, že prečo žiadny svätec doposiaľ “nebľabotal” – aspoň o žiadnom neviem. Vnímam to tak, že to prišlo z protestantizmu a dostalo sa to aj do KC. Chcem sa opýtať ešte na jednu otázku. Prečo sa dnes v Cirkvi káže tak málo o pekle a nebezpečenstve hriechu? Kázne sú zväčša o milosrdenstve, láske a podobne, ale akoby sa už zabúdalo na spravodlivosť a trest. Čítal som knihu od sv. Alfonza – Vo svetle večnosti, kde opisuje veci ako prípravu na smrť, posledný súd, bláznovstvo pohanov atď. Veľmi sa mi to páčilo a povzbudilo ma to vo viere, ale nejak sa dnes v kostoloch veľmi také veci nespomínajú a chýba to tam. Takisto veľmi nepočuť o sebazapieraní a odriekaní o ktorých sa nie raz zmieňuje kopa svätcov. Dnešným katolíkom sú potom také veci cudzie. Dúfam, že mojim otázkam porozumiete. Pochválený buď Ježiš Kristus.

Veľmi vám rozumiem a tiež ma to znepokojuje, lebo v “nezrozumiteĺnosti” hovorenia sa nedá nič vyrozumieť. Pre tento typ “hovorenia jazykmi” majú iné vysvetlenie psychológovia a psychiatri, ináč na to hľadia dotknutí, a inak sa na to dívajú pozorovatelia zvonka. Je však isté, že bežný poslucháč si z toho nezoberie žiadnu myšlienku a otázne je, čo si z toho pre duchovný život zoberie dotknutý hovorca jazykm?!  Možno, že my na to hľadíme príliš “rozumovo”, ale takýto už je človek, že chce používať aj rozum, kým vieru vzťahuje na to, čo je nadzmyslové, nepočuteĺné a neviditeľné. Ja osobne sa pridávam v tomto k sv.ap.Pavlovi, ktorý k tomu poznamenáva: “…radšej chcem povedať na zhromaždení päť zrozumiteľných slov, než desaťtisíc nezrozumiteĺných…” /1Kor14,19/. Veď tu neide o nejakú atrakciu, ale o spásu človeka, ako poznamenávate v ďalšom postrehu. Večnosť, nebo, peklo – to nie sú témy, ktoré by sa zvlášť na takýchto stretnutiach rozoberali a treba si dávať otázku prečo? Možno preto,  že by to narušilo celkom “zaujímavú” atmosféru pohody a “mimoriadných zážitkov”, alebo aj preto, aby sa nám nevyčítalo, že len “strašíme” peklom. Strašiť však netreba, lebo večnosť je realita buď naveky šťastná, alebo tragická, ako nám to dosvedčujú slová o poslednom súde: “A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života”/Mt25,46/. To, že málo sa o  tom káže môže byť aj dôsledkom toho, že človek dnes má už dosť zlovestných správ, alebo i tým, že povzbudzovaním sa azda viac dosiahne…?! A z tohto dôvodu sa možno aj menej pripomínajú dôležité prostriedky duchovného rastu, ako sú sebazápor, pôst a odriekanie. Avšak dosť jasne vidíme, že tieto vážne témy sa musia znova nastoliť k zamysleniu veriacim,  a len dúfam, že aj kňazi si to pomaly začnú uvedomovať, lebo príkazom biskupa sa to nevyrieši.