Dobrý deň, chcel by som sa spýtať, či má svoje opodstatnenie prosiť Boha o skorú vlastnú smrť. Človek niekedy na tomto svete veľmi trpí a nevládze ďalej. Teraz nemyslím krátkodobé krízy, ale niektorí ľudia (napr. osamelí ľudia pripútaný na lôžko) akoby žili len pre utrpenie. Viem, že samovražda neprichádza do úvahy, avšak prosba k Bohu o skorú smrť, keď už človek nevládze žiť, je niečo iné. Aký má k tomu postoj cirkev?

Aj sv.apoštol Pavol vyjadruje svoju túžbu po nebi: “Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás”/Fil.1,23-24/. Tak aj vy sa snažte pochopiť, že najlepšou variantou pre každého človeka je prijať Božie rozhodnutie s nami, lebo on najlepšie pozná okolností a potreby človeka, no predovšetkým chce pre nás večné dobro a šťastie, a toto by sme nesprávnym zásahom do svojho života úplne stratili.
K tomuto pridáva svoj pohľad o. Petričko:
Vlastne smrti ani niet, je iba večný život. /sv.Ján Zlatoústy/
Preto tu treba vediet rozoznat: —hriechom nie je túžba po večnosti.Prosba Boha o skorú smrť má v sebe veľakrát nepokoj,zatrpknutosť,sebaľútosť, i urazenosť tam nezriedka býva.No človek sa môže oslobodit od bolesti tela, ale či sa oslobodí od bolesti duše,ktorá môže byť dôsledkom zla v srdci večná.Tu na zemi ak človek každý den obetuje Bohu svoje utrpenie –môže získať vela požehnania  i zásluhy pre svoju rodinu i pre seba samého.Ked prijímam utrpenie ako pozitívum a aj ako sposob boja proti hriechu, ktorý je vo mne, tak som spoluukrižovaný s Kristom.Kto s Ním zomiera s Ním bude aj žiť–píše sv.apoštol Pavol.
Evanjelium nám radí myslieť na večnosť každý den.Myslieť na stav svojej duše.Ak na to nemyslíme zahrávame sa nielen s večným ,ale aj s našim pozemským životom.