Sláva Isusu Christu vladyka! Zaujímalo by ma ako je to počas modlitby pred sv. prijímaním „Viruju Hospodi i spoviduju“ resp. „Verím Pane a vyznávam…“ kde by ma zaujímalo či by sa malo biť v prsia alebo prežehnávať počas „pomjani mja Hospodi…“ a „Bože milostivyj…“. Pýtala som sa to aj kňazov a ani oni v tom nie sú všetci jednotní. Kňazi, biskupi, miništranti sa prežehnávajú a asi aj väčšina manželiek kňazov avšak ostatní veriaci sa väčšinou bijú v prsia. Tak isto aj pravoslávni veriaci sa bijú v prsia. Ako je to teda správne? Ďakujem za odpoveď.

– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –

 

Bitie sa do pŕs samo osebe, teda bez ohľadu na ďalšie faktory, rozhodne nesmieme hodnotiť ako čosi nesprávne alebo zlé, veď toto gesto sa v pozitívnom zmysle spomína priamo vo Svätom písme (Lk 18,13 a 23,48). V latinskej tradícii, prinajmenšom v rímskom obrade, zapustilo hlboké korene, čoho jasným dôkazom je skutočnosť, že dodnes sa používa pri úkone kajúcnosti (správne iba raz), pričom v minulosti, v takzvanom tridentskom obrade, sa používalo častejšie: nielen na uvedenom mieste, ale aj krátko pred svätým prijímaním pri slovách „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu…“, zakaždým trikrát.

Ak si však pozrieme bohoslužobné knihy našej tradície a nášho obradu, teda tradície konštantínopolskej a obradu grécko-slovanského (byzantského), zistíme, že sa v nich nenachádza ani jediný pokyn, ba dokonca ani jediný náznak pokynu, podľa ktorého by sme mali robiť predmetné gesto. Ak prídeme na bohoslužby pravoslávnej cirkvi kdekoľvek vo svete (Grécko, Bulharsko, Rusko, Ukrajina, Gruzínsko, Poľsko a podobne), teda cirkvi, ktorá používa ten istý obrad ako my, avšak s mnohonásobne menším vplyvom latinskej tradície, zbadáme, že ani klerici ani laici toto gesto nikdy nepoužívajú. Uvedené tvrdenie platí aj o Slovensku, azda s výnimkou farností, v ktorých významné percento veriacich tvoria ľudia, ktorí prišli z gréckokatolíckej cirkvi a ponechali si predchádzajú zvyky. Ak uvedené skutočnosti dobre zvážime, dôjdeme k záveru, ktorého pravdepodobnosť hraničí s istotou: toto gesto predstavuje jeden z prvkov latinizácie, teda takých prvkov, ktorý sme bez ohľadu na reálnu potrebu prevzali od rímskokatolíkov v túžbe čo najviac sa im podobať, zvyčajne odstrániac vlastné obyčaje. Potvrdzuje to tiež fakt, že gréckokatolíci, ktorí dodnes robia toto gesto, robia ho počas božskej liturgie celkovo dvakrát po tri razy, teda presne tak, ako kresťania latinskej tradície počas svätej omše pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu.

Na miestach, ktoré spomínate, by sme sa teda nemali biť do pŕs, ale robiť po tri malé poklony (pekne sa prežehnať, trocha skloniť hlavu i ramená, pritom voľne spustiť ruku k telu, a znova sa narovnať). Každý, kto je toho schopný, mal by svoju doterajšiu prax v tejto veci, ak nie je celkom správna, prehodnotiť a zmeniť. Je totiž potrebné správať sa pri bohoslužbách v súlade s vlastným obradom a vlastnou tradíciou. Treba však začať od seba a od ľudí, ktorí majú pre tieto veci zmysel, a to vždy s miernosťou v správaní a dostatočným zdôvodnením. Rozhodne by nebolo dobré nútiť iných, ani psychologickým nátlakom, aby svoje konanie zmenili, ak to nechcú alebo momentálne z nejakého dôvodu nedokážu. O to viac, že ide síce o zaujímavý, nie však životne dôležitý prvok. Navyše som presvedčený, že ak títo ľudia budú naďalej žiť vo vlastnej cirkvi, postupom času sami pochopia a predovšetkým pocítia, že je lepšie robiť gestá, ktoré vyplývajú z vlastnej tradície, hoci desaťročia zanedbávané, než gestá prevzaté z inej tradície, aj keď relatívne zaužívané.

Dovoľte, aby som na záver povedal jedno porovnanie. Vzťahuje sa nielen na túto konkrétnu vec, ale prakticky na všetky latinizačné prvky, ktoré sú ešte stále prítomné v našej cirkvi. Na svete žije veľa krásnych žien, ale iba jedna z nich je a môže byť moja, ostatné nechávam druhým. Avšak tej svojej sa nikdy nevzdám. A ak som jej ublížil, urobím všetko, čo je možné, aby som to napravil. Podobne v prostredí cirkevných tradícií a obradov jestvuje veľa zaujímavých prvkov, ale nie všetky sú a môžu byť moje, ostatné nechávam druhým. Ale tých svojich sa nikdy nevzdám. A ak som ich zanedbal, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som to odčinil.J

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterEmail this to someonePrint this page