Slava Isusu Christu! Drahý vladyka Milan, mám obsedantno-kompulzívnu, ktorá veľmi dlhodobo negatívne vplýva na môj duchovný život. Mám veľké problémy so škrupulóznym svedomím a veľmi ťažko sa mi spovedá. Tieto škrupule súvisia hlavne s mojou chorobou. Pri vyznávaní sa z hriechov a ešte viac počas prípravy pred samotnou tajinou pokánia sa duchovne veľmi trápim. Neviem často rozoznať, čo je skutočný hriech z ktorého sa vyznať dôslednejšie a zamotávam sa vo vlastných myšlienkach, často nezmyselných, ktoré ale nedokážem nebrať vážne. Nemám v úmysle ospravedlňovať vlastnú hriešnosť, ale samotné škrupule často „zakrývajú“ to, čo je vážnejším prehrešením a na čo by som sa mal v spovedi viac zamerať. Aj po spovedi sa trápim, či som všetko vyznal, ako bolo treba, vŕtam sa v detailoch a umáram sa, či bola spoveď platná. Následne aj po prijatí Eucharistie nastupuje strach, či neprijímam svätokrádežne, či som v posväcujúcej milosti, alebo nie a tak radšej väčšinou na sv. liturgii ani neprijímam. Áno, uvedomujem si, že je to zlé a že takéto „riešenie“ má na moju dušu zhubný vplyv. Môj spovedník mi už viackrát povedal, že potrebujem aj v tejto záležitosti pomoc odborníka, psychiatra/psychológa, keďže ako môj dlhoročný spovedník skonštatoval viackrát, že u mňa je to viac duševný, ako duchovný problém. Avšak je veľký problém nájsť kňaza, ktorý by chápal myšlienkové pochody psychicky chorého človeka, ako aj psychiatra, či psychológa, ktorý by rozumel môjmu duchovnému trápeniu z kresťanského hľadiska. Veľmi by som chcel nájsť východisko z tohto trápenia a cestu, ako žiť plnohodnotný duchovný život s Božou bázňou, ale bez takéhoto chorého strachu z Toho, ktorý aj pre mňa má byť zdrojom pravej radosti. Ďakujem za odpoveď.

Sláva Isusu Christu. Neviem, či sa mi tu podarí stručne odpovedať- Obsedantné myšlienky a škrupulózne svedomie je veľmi široká téma, neobsiahnuteľná do jednej odpovede. No nepatrí až tak do rúk psychiatra, ale skôr by som povedal , že tento problém si vyžaduje dlhé, dlhé duchovné vedenie ,duchovné rozhovory a prácu s penitentom. Je to beh na dlhú trať ,ale viem, že je možné z toho vyjsť. Obsesie a škrupule zasahujú skôr ľudí, ktorí pracujú intelektovo.

Odporúčal by som nájsť si duchovného otca, ktorému dôverujete a spovedníka. Neriešiť škrupule v spovedi a ani obsesie. V spovedi vymenovať len hriechy – aj to len ťažké ak boli. A na duchovný rozhovor ísť k duchovnikovi, k duchovnému otcovi, ktorý nie je viazaný spovedným tajomstvom. Tak to stále vo východných cirkvách bolo.

Len vysvetlím, ako sa nadväzujú tie obsedantné myšlienky. Oni sú veľmi závislé od našej naviazanosti na naše ego. Otcovia duchovného života v Rusku to nazývajú – sočuvstvije k duchu sámosti – Sámosť, to nie je samota, ale staroruské slovo, čo vyjadruje duch ega. U nás je sympatia, láska k tomuto duchu. Ak tomuto duchu – ktorý žije v nás nevyhovieme, prichádza smútok. Napríklad: Chcem sa ísť v nedeľu poobede niekam prejsť a zrazu príde neohlásená návšteva. Alebo si chceš popísať s niekým na počítači či pozrieť film a rodič ta zavolá pomôcť mu niečo. Čo cíti vtedy ego? Smútok, lebo nebolo vyhovené môjmu egu, ktoré chcelo svoju vôľu, no a tu Boh poslal ľudí. No ak počas života sa vytvára postupne zvyk vyhovieť duchu sámosti či v situáciách, či hriechmi, tak postupom času v duši sa vytvára ZVYK vyhovieť tej vášni, strasti hriechu – duchu sámosti. Inak je to duch prvotného hriechu ,hovoria otcovi východných Cirkví. Je to silné priviazanie k nášmu JA.

Keď je tam zvyk v duši, vtedy už môže démon prísť so svojou myšlienkou.

Človek vidí, že táto myšlienka nie je normálna, ale nevie sa odtrhnúť od nej. Tak vznikajú aj depresie. V procese života človek mohol vytvoriť aj vysokú mienku o sebe. Vtedy je ešte ťažšie odtrhnúť sa od ducha svojho ega. Vtedy myšlienka už môže mat veľkú silu. Také myšlienky sa prichytávajú za priviazanosť k duchu ega, za lásku k egu, ktorá je v našich POCITOCH, za veľkú mienku o svojom ja, ktorú človek zohrieval v sebe v rožných procesoch života. Napríklad -“nebolo po môjmu, podal môjho ” – čiže jednoducho nebolo vyhovené duchu ega, ktorý žije v nás. Hnevom, neprajnosťou v pocitoch duše sa človek ešte viac viazal k tomuto duchu. Človek odháňa myšlienku a ona stále nalieha, človek odháňa myšlienku a myšlienka nedá pokoj. Tam je už sila myšlienky, za ktorou stoji rozumné bytie—nejaký démon, ktorý chce aby človek vykonával už jeho vôľu. Dakedy sa to nazýva–posadnutie myšlienkou. Tam už démon môže dať myšlienku akú chce, lebo vtedy už myšlienka ovláda um človeka a nie um myšlienku. Lenže človek logiky toto tak nevníma, jemu logika číta myšlienku ako informáciu, Logika mu neprečíta myšlienku ako ducha, ako formu, v ktorej je duch. Preto nastáva problém. Treba zostať najprv v tom smútku, že nebolo vyhovené “duchu sámosti”—to je začiatok odpútania sa od ducha ega, už pretrhávam svoju naviazanosť na ego. Diabol môže naviazovať myšlienky, že ten smútok bude stále, ale po čase prichádza tichá radosť, že sme zostali s Kristom ,prijali Jeho vôľu v situácii.

Cez mnohé smútky musíme vojsť do kráľovstva Božieho.“ Sk 14,22 – to je smútok z nevyhovenia duchu ega. Potom treba pridať aj modlitbu mýtnika ,alebo Ježišovu modlitbu, modlitbu k Presvätej Bohorodičke.

Keď sú obsesie alebo škrupule. Musel človek dlhšiu dobu zohrievať lásku k nejakej vášni, k nejakému hriechu. Lásku k egu. Vymení sa duch v pocitoch duše, zmenia sa aj myšlienky.

Odporúčam urobiť si aj častejšie duchovné cvičenia a trpezlivého duchovného vodcu.