Sláva Isusu Christu, chcem sa spýtať na Váš názor na chvály. Ďakujem za odpoveď

Oslavovať Boha je správne a potrebné, len často si pri „dnešnom“ pojme chvály, dávam otázku: kto je tým spevom a svedectvami viac zvýraznený a zviditeľnený – Boh, či skupina mladých, ktorí veĺa hovoria o sebe a decibelami prehlušujú každý /aj vnútorný/ hlas? Ak pravdivo chválil Boha starozákonný človek slovami žalmu: „na krídlach vánku sa prechádzaš…./Ž 104,3/, potom aj novozákonný človek je volaný k chválam, ktoré hovoria viac tichým prejavom „vánku“, ako hlučnosťou zameranou na seba. Tým však nechcem povedať, že mladý človek nemôže byť pri radostnom speve hlučný, len sa pýtam, či to pomenovanie „chvály“ je primerané prejavu ozajstnej oslavy Boha? A tiež, či tieto príliš emotívne svedectvá sú obrátením myšlienok prítomných  k Bohu? Ja osobne som to tak pri niekoľkých vystúpeniach chvál takto neprežíval. Je potrebné povedať, že emócia nie je to isté, čo oslava a vybudené „obecenstvo“ nie je ešte tým spoločenstvom, čo predstavuje ľud oslavujúci Boha. „Bene docet, qui bene distinquit“ = dobre učí, kto dobre rozlišuje, hovorí staré latinské príslovie. A ja som tých niekoľko viet napísal preto, aby sme nepodliehali „sociálnemu správaniu“ aj v oblasti chvál, lebo Boh očakáva od nás oslavu, ktorá je primeraná každému osobitne a liturgické chvály majú tiež svoj ustálený modlitbový poriadok.

+Milan.

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterEmail this to someonePrint this page