Pochválený buď Ježiš Kristus. Otec biskup, teraz cez víkend ste slúžili sv. omšu na púti rodín vo Višňovom a dopočul som sa o tomto profile. Viem, že Vám píše veľa mladých a máte toho veľa, ale rád by som niečo opýtal. Ja som sa rozišiel pred nejakou dobou s priateľkou (nie moc v dobrom), navzájom sme si ublížili. Síce som odpustil jej aj sebe, ale vnútorný pokoj ani po jeden a pol roku neprichádza. Prosil som ju o odpustenie, ale povedala, že mi nemá čo odpúšťať (hoci som vedel, že má a potreboval som počuť, že mi odpúšťa). Zmieril som sa s tým, že sme sa rozišli. Nechal som ju, pretože som nemal pocit že by so mnou bola šťastná (Občas pochybujem či som sa nemýlil). Ja som sa po rozchode zmenil, vzdal som sa svojich najťažších závislostí, snažil som sa budovať si vzťah s Ježišom a stále to robím, modlím sa za milosť vnútorného pokoja, modlím sa za ňu, a celkom to aj vychádza. Ale ako náhle svoju expriateľku zbadám/stretnem, zabolí ma to a ovládne ma aj hnev. Dosť ma to unavuje a ničí, chcel by som nájsť vnútorný pokoj a mať rád to dievča ako svojho blížneho, samého ma to hnevá, že som taký, ale nejde to. Bráni mi to mať niekoho iného. Ja tomu vôbec nerozumiem. Čo mám robiť? Čím je spôsobené, že keď sa dopočujem, že by mohla byť s iným, tak to zabolí? Mám slabú dôveru v Ježiša a v uzdravenie, ktoré mi chce dať? Ďakujem za odpoveď. Nech Vás a vašu prácu Pán Boh žehná.

Niektorí ľudia vstupujú do nášho života len na čas, iní s nami kráčajú dlhšie, alebo aj po celý život. Je dôležité, aby sme ku všetkým pristupovali veľmi slobodne a zodpovedne. Pretože Boh nám do života posiela mnohé okolností i mnoho ľudí, ktorí môžu meniť náš život. Vy sám píšete, že ste sa vzdali mnohých ťažkých závislosti a začali si budovať vzťah s Kristom – v tom je pozitívny jej vstup do vašho života. To, že došlo aj k ublíženiam, je skúsenosť ľudských slabostí a omylov, ktoré ste Vy zo svojej strany odpustili a aj ona tvrdí, že vám už nemá, čo odpúšťať, keď je to odpustené. Je prirodzené to, že zostáva vo vás aj “kus”  nepokoja po istom konflikte, ktorý sa nám intenzívnejšie pripomína  pri osobných stretnutiach a vizuálnych vnemoch. Vnútorný vzťah sa zvyčajne nekončí hneď po fyzických rozchodoch ĺudí, ale ešte viac sa spritomňuje fyzickým videním, pri ktorom sa vracajú spomienky. Vám zostáva teraz len žičlivosť vo vzťahu k nej, lebo všetko ostané, ako je žiarlivosť, trucovitosť a neprajnosť sa vždy postaví proti vám. Ak sa chcete ešte o niečo pokúšať, dá sa to už len cez úprimnú modlitbu a triezvy i pokojný  prístup k nej. Mnohokrát sa človek musí zmieriť s tým, že “do tej istej rieky viac nevstúpi” /Herakleytov výrok/ a nemôže si nárokovať, aby sa čosi vrátilo späť. Treba sa pozerať dopredu a meniť v sebe aj tie zbytky nepokoja, ktorý nám bráni reálne pozerať na život, lebo by nás to mohlo voviesť až do “vnútornej nenávisti” seba samého. To by však znamenalo stratu tak dôležitej vnútornej rovnováhy a “mierky” pre lásku, ktorou máme milovať blížneho, ako seba samého. Vráťme sa k tomu, že vaša bývalá známosť už urobila svoj diel práce pre zmenu vo vašom živote a keď je to Božia vôľa, že viac vo vašom živote nebude mať svoju úlohu, treba to prijať, ale zároveň sa modliť, aby vám Boh ukázal, čo je treba robiť pre správne nasmerovanie vášho života. Lebo aj táto skúsenosť má byť pre vás výzvou pre budúce správanie sa voči iným bez zášte a sebectva.

+Milan.