Je to veľká vec, keď aspoň niekto túži po tom, aby sa ich duchovný otec u nich cítil dobre. Samozrejme, že vedomie blízkosti aspoň niekoho z farnosti má vplyv na jeho účinkovanie, ale aj na jeho osobné prežívanie života. Farnosť by mala byť rodinou, v ktorej si veriaci s kňazom na čele navzájom pomáhajú k životu s Bohom, ale aj k vzájomným vzťahom.
Viem však tiež, že každá výmena kňaza prináša so sebou isté narušenie vzťahov, lebo v spomienkach ľudí zostáva predošlý kňaz aj so svojimi spôsobmi správania, ale aj nový kňaz má v myšlienkach predošlé pôsobisko, ktoré sa nemusí atmosférou podobať novej farnosti. Tak dochádza k nezavinenému rozporu z oboch strán, ktorý sa dá riešiť len vzájomným vyjasnením si nezrovnalostí, ktoré často nie sú ani podstatné. Nie div, že počiatky pôsobenia nového kňaza vo farnosti sú ťažké, ale bolo by zlé, ak by z oboch strán postupne nedochádzalo k zblíženiu s vedomím, že nik nie je úplne rovnaký s iným, ani žiadne miesto nie je to isté, čo predošlé.
Musí nám ísť o to podstatné, kvôli čomu prichádza kňaz do farnosti, a tým je vovádzanie veriacich do právd viery a praktický kresťanský život vo farnosti, ktorý sa premietne do kresťanskosti rodín i jednotlivcov. Ak si vytvoríme prekážky z predsudkov, potom ich musíme postupne odstraňovať, aj keď to nie je ľahké. Treba hovoriť s ľuďmi, treba vyvrátiť ľudské výhrady, treba pomôcť kňazovi spoznať hlavnú príčinu neprijatia a predovšetkým sa úprimne za to modliť.
Verím, že úprimnosť v snažení z oboch strán prinesie výsledky, len aby to bolo z oboch strán. Ináč je to treba riešiť s vyššou inštanciou – protopresbyterom, alebo biskupským úradom.