(Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)
V prvom rade si všimnime, že predpoklad, podľa ktorého sa Kristus bránil tomu, aby ho ľudia oslovovali vznešenými titulmi, nezodpovedá skutočnosti. Vidíme totiž, že celkom pokojne si nechal hovoriť „Učiteľ“ (napríklad Mt 8, 19); alebo „Rabbi“ (napríklad Mk 9, 5), či „Rabbuni“ (porovnaj Jn 20, 16), ba dokonca „Pane“ (porovnaj Lk 5, 8).
V druhom rade si potrebujeme ujasniť, že Kristove slová, podľa ktorých si nemáme dať hovoriť Rabbi/rabbi alebo Otec/otec či Učiteľ/učiteľ (porovnaj Mt 23, 8 – 10) – výpočet zaiste nie je kompletný – nesmieme brať doslovne. V opačnom prípade by sa vážne prehrešovalo každé dieťa, ktoré svojho rodiča osloví „otec“ a každý žiak, ktorý svojho pedagóga osloví „učiteľ“, ani nehovoriac o oslovení Pane/pane, ktoré sa v gréckom Písme uvádza namiesto Božieho mena, tetragramu JHVH. Predmetné Ježišove slová sú teda expresívnym a naliehavým varovaním pred pocitom dôležitosti, do ktorého my ľudia ľahko upadáme, keď dostaneme vyššiu pozíciu. Máme si byť vedomí, že sme učiteľmi, otcami, pánmi… výlučne skrze Krista, v ňom a vďaka nemu; sami osebe sme prakticky nič, len nehodní služobníci.
Áno, je takmer isté, že na Ježiša sa nikto nikdy neobrátil ako na „preosvieteného.“ Lenže to hlavne preto, lebo v danom čase toto oslovenie vôbec nejestvovalo. Na základe uvedených skutočností môžeme celkom opodstatnene predpokladať, že keby bolo jestvovalo a keby ho bol niekto vo vzťahu k nemu použil, nebol by sa mu bránil.
Okrem toho si treba uvedomiť niekoľko pomerne dôležitých detailov.
Po prvé: Tak „preosvietený,“ ako aj ďalšie podobné vznešené oslovenia, sa v skutočnosti netýkajú ani tak konkrétnej osoby, ako skôr funkcie, ktorú zastáva. Sú znakom nášho vedomia osobitej Kristovej prítomnosti v danom človeku z dôvodu jemu zvereného poslania, nie naším ocenením jeho skutočných alebo domnelých osobných kvalít.
Po druhé: Slovenské „preosvietený“ predstavuje nie celkom šťastný preklad staroslovienskeho „preosvjaščenňijšij“. Z presnejšieho ekvivalentu „nadovšetko najposvätenejší“ je viac zrejmé, že ide o narážku na fakt prijatia všetkých kňazských svätení/posvätení, nielen diakonského a presbyterského, ale aj biskupského, zo strany danej osoby.
Po tretie: Tieto a podobné oslovenia sa nepoužívajú iba zopár rokov a lokálne, ale celé stáročia, už takmer dve tisícročia, a to po celom kresťanskom svete. Ide teda o zvyk dostatočne posvätený praxou a tradíciou, ktorú len sotva možno spochybniť.
Po štvrté: Ak vám osobne napriek tomu robí problémy osloviť nášho biskupa týmto spôsobom, pokojne ho oslovujte inak. On si na tom nezakladá, pravdepodobne si to ani nevšimne, jemu tým nijako neublížite. Dovolím si však vyjadriť obavu, že samého seba tým ochudobníte, lebo kto odmieta mnohými storočiami posvätenú prax, do určitej miery sa tým vzďaľuje od Kristovej Cirkvi.