Katolícka cirkev zažíva už tretie desaťročie obdobie svojej reštaurácie, po zhruba štyridsiatich rokoch komunistickej perzekúcie a násilnej eliminácie zo strany ŠTB, zvlášť gréckokatolíkov. Paradoxne, bola táto doba útlaku plodnou v prírastku svätých mučeníkov nezlomnej viery v Ježiša Krista, a to na rôznych spoločenských frontoch. Hierarchicky ste nástupcom niektorých z nich. Rozpoznávate v dnešnej slobodnej spoločenskej situácii u nás, kde je Cirkev už štátom inštitucionálne uznaná, spoločensky rešpektovaná a pastoračne slobodná, nejaké momenty, ktoré by mohli byť výzvami pre jej neustále mystické obnovovanie a osvedčovanie sa ako vernej a duchovne plodnej Kristovej nevesty? Peter

Žiaľ, život nejde podľa ideálnych predstáv, ale podľa predpokladov, ktoré sme my sami svojim spôsobom správania vytvorili. Spoločenskú atmosféru na Slovensku by malo z väčšej miery vytvárať 75% veriacich, ktorí sa štatisticky hlásia k niektorej z náboženských denominácií, z ktorých väčšinu tvoria katolíci. Avšak toto reštaurovanie spoločenskej klímy v prospech kresťanskosti nenastalo, aj keď sa organizačne mnohé vyriešilo. K organizačnej zložke sa totiž musí pridať aj pevné spojenie veriacich a naozajstný kresťanský život tých, ktorí sa k viere hlásia – a toto nenastalo. Nemôžeme si nahovárať čosi, čo nie je pravda, lebo ideálnym nie je nik z nás, ale pravdou (odvekou) je, že spoločný nepriateľ nás žiaľ spájal viac, ako spoločná viera, preto minulosť komunistického útlaku nám priniesla viac hrdinov viery, ako dnešok náboženskej slobody. Je to vždy o ľuďoch! Môžem povedať, že v oficiálnych zákonoch nie je problém – istotne máme tie demokratické práva, na ktorých sa dá stavať. Ale spoločensky sme akceptovaní len natoľko, nakoľko si to ako kresťania demokratickou väčšinou zabezpečíme – no žiaľ tá „väčšina“ nám chýba, hoci ju máme štatisticky podchytenú. Žiaľ, tá štatistická väčšina kresťanov si stále myslí, že za nich to vyrieši ktosi „hore,“ aj keď tí hore vôbec necítia silu množstva tých, ktorí by mali vedieť, čo je treba obhajovať v spoločenskom živote najviac. Preto dá sa povedať, že Cirkev u nás je spoločensky rešpektovaná a pastoračne slobodná, len je treba väčšiu zaangažovanosť laikov, ktorí by vytvárali silnejšiu kresťanskú klímu v školách, na pracoviskách, ale aj v spoločenskom, kultúrnom a politickom živote. K tomu je potrebné nedať sa „rozbiť“ aférami, či útokom médií, alebo „žabo-myšími“ vojnami, ktoré často vznikajú na banálnostiach, nie na podstatných veciach. A na to je potrebné mať dobrý rozhľad, či vyznať sa v spoločenskej a politickej situácii. Takže stále zostáva v platnosti to, že jedine život s Bohom je nádejou budúcnosti a čím viacerí to dnes pochopia, tým silnejšie môžeme pocítiť obnovu spoločnosti v duchovnej oblasti. Zostáva nám veriť, že aj keď štatisticky odídu tí, ktorí kresťanstvu nerobia česť, tak aktuálne zostanú tí, ktorí vedia prečo veria a ako je treba meniť spoločenskú víziu a reálnu klímu na Slovensku. Lebo tu nejde len o „duchovnú plodnosť,“ ale tu ide o večnú spásu –  jednoducho povedané: ide nám o všetko, čo má večnú hodnotu a prináša stále šťastie.