Je správny postoj kňaza, ktorý prišiel z farnosti, kde vybudoval spoločenstvo, a ktoré sa rozrástlo, no vo farnosti, do ktorej prišiel, je v tom smere pasívny? Nechce pracovať s tromi ľuďmi, pretože traja je veľmi málo, keďže v predchádzajúcej farnosti mal dvadsať? Nie je to zlý postoj? Nemal by pracovať aspoň s tými tromi?

Odpoveď na nastolenú otázku Vám dáva Ježišovo podobenstvo (pozri Mt 18, 12) o pastierovi, ktorý zanechá deväťdesiatdeväť ovečiek, aby hľadal stratenú. Aj keď títo traja v novej farnosti nie sú stratené ovečky, ale po zanechaní tých dvadsiatich z bývalej farnosti je kňaz volaný k tomu, aby sa ich ujal a z Vašej skromnejšej skupinky sa nestala skupinka „opustených“. Kňaz môže byť na chvíľku ľudský znechutený, ale tá chvíľa nesmie trvať dlho, lebo tým neublíži len novým veriacim, ale aj vlastnému povolaniu a sebe samému. Preto je mu treba pomôcť modlitbou a ponúknutým priateľstvom, aby v ňom nezaniklo to, k čomu je kňaz volaný. A to k horlivosti za spásu duší, ktorá nie je otázkou kvantity, ale vnútornej kvality duchovného otca. Kňaz totiž nikdy nemôže vedieť na čo ho chce Boh pripraviť práve touto malou farnosťou, lebo práve tam má viac času na to najdôležitejšie – na modlitbu a štúdium. Keď som bol za čias socializmu prekladaný po malých prestarlých dedinkách, zdalo sa mi, že nie som dosť využitý, dnes však viem, že táto „škola života“ bola pre mňa oveľa dôležitejšia, ako všetko ostatné. Preto je dôležité v osobnej kňazskej permanentnej formácii brať veľmi vážne i prostredie a čas, ktorý mám správne zvládnuť na ktoromkoľvek mieste, či farnosti. A keď cítite, že to kňaz nezvláda, treba sa za neho modliť – k čomu Cirkev vždy povzbudzuje veriacich.