Kňaz sa má predovšetkým starať o duše mu zverené dekrétom svojho biskupa. Avšak v rámci Cirkvi na Slovensku môže mať aj poverenie pre pastoráciu náboženských púti. Ak teda získal certifikát pre Svätú zem a má na to znalostné predpoklady, potom je možné, že odchádza „služobne“ s pastoračným poverením a vedomím biskupa do Izraela nie ako pútnik, ale ako sprievodca, ktorý na seba preberá zodpovednosť za pútnikov i za správny výklad biblických udalostí. Aj táto forma pastoračného účinkovania môže byť veľmi užitočná pre posilnenie viery, len kňaz sa musí postarať, aby v jeho farnosti mali veriaci všetko potrebné pre život viery.
Pravdou je, že tiež musí dbať o to, aby vlastným veriacim vo farnosti nechýbal často, lebo jeho hlavná zodpovednosť pred Bohom a Cirkvou je za jemu zverenú farnosť. Ak však je s pútnikmi veľmi často, jeho biskup by to mal vedieť a zvážiť, či ho nevyčlení pre špecifickú pastoráciu púti, aby jeho farnosť netrpela príliš častým odchádzaním od svojich veriacich. To však má byť aj podnetom od veriacich, ktorí najlepšie vedia o tom, aký dopad má na farnosť jeho neprítomnosť a tiež od pútnikov, ako sú spokojní s jeho sprevádzaním po Svätej zemi.
Nie je teda dôležitá „šuškanda“ medzi ľuďmi, lebo aj toto sprevádzanie je „pracovná náplň“ kňaza, dôležité je skôr to, aby naše farnosti netrpeli tým, že majú – aj nemajú kňaza. A periodicitu v tom „ako často“ do roka, mesiaca…, je ťažko určiť, lebo púte nie sú čímsi pravidelným a niekedy vznikne potreba zo dňa na deň s množstvom skupín zo Slovenska, o ktoré sa je treba postarať a môžu to robiť len kňazi z diecéz, ktorí majú na to poverenie KBS a potrebný certifikát potvrdený Kustodiou Svätej zeme.