Reagujem na otázku zo Sloviniek – podľa autorky spomenutej otázky, ich kňaz tam hlása pravoslávnu dogmatiku o posmrtných mýtniciach, ktorá nie je zlučiteľná s katolíckou náukou cirkvi. Doc. Imrich Belejkanič v učebnici pravoslávneho bohoslovia na s. 199 sám píše, že podľa pravoslávnej náuky – „existencia očistca nemá biblický základ a je v protiklade s pravoslávnym chápaním spasenia ako „theozisu“. Keďže Katolícka cirkev jasne definuje pojem očistec v KKC: „Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu […] na osobnom súde […]: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí” (1022), chcel by som vedieť, ako to chápe Gréckokatolícka cirkev. Ak pripustíme mýtnice, potom musíme zamietnuť aj osobný definitívny súd v momente smrti (Florentský a Tridentský snem) a budeme musieť prijať pravoslávne učenie len o nejakom dočasnom súde (Belejkanič, I., Dogmatika, s. 192), že z pekla sa dá ešte po smrti vyslobodiť do posledného súdu – cez spomenuté mýtnice. Ba nakoniec prídeme k tomu, že peklo bude len do posledného súdu, ako to tvrdil Origenes a že aj diabli nakoniec prídu do neba (apokastasis pantón). Táto náuka bola odsúdená ako heréza. Píšem túto otázku preto, lebo v diskusii vznikla pozitívna odozva od gréckokatolíkov (zrejme preto, lebo ich pomýlila všeobecná fráza „starootcovské tradície“). Je teda nutné, aby gréckokatolíci verili v očistec a nie eschatologickej pravoslávnej náuke o mýtniciach?

Nechce sa mi veriť tomu, aby gréckokatolícky kňaz, ktorý pred kňazskou vysviackou prisahal pred Bohom, že v poslušnosti voči rímskemu prestolu bude ohlasovať pravé katolícke učenie, sa dopustil tak závažnej neposlušnosti s nesprávnym výkladom právd viery. To, že sme sa aj my na gréckokatolíckom náboženstve pred prvým svätým prijímaním terminologicky učili o „mytarstve“ mýtnici, bolo v súvislosti s dušou, ktorá po smrti prichádza buď do neba, alebo do pekla, alebo do mytarstva, čo je len iným vyjadrením očistca, ktorý je prechodným stavom. Mytarstvo-mýtnica colnica je v duchovnom význame stav, v ktorom sa človek akoby na pomyselnej duchovnej „colnici“ potrebuje zbaviť nedovoleného (hriešneho) „tovaru,“ či záťaže svedomia ktoré mu nedovoľuje prejsť do večného šťastia. Analogicky aj na medzištátnej colnici dochádza nielen k zabaveniu tovaru, lež aj k trestu a väzeniu, ktoré hrozí pre závažné prečiny. Rovnako aj na pomyselnej „duchovnej colnici“ môže dôjsť k „večnému väzeniu“ – zatrateniu, ak ide o ťažké hriechy. Ale pri menších prečinoch dochádza k dočasnému zadržaniu a po čase a „zaplatení cla“ aj k uvoľneniu vstupu do večného kráľovstva. Mýtnica sa v Gréckokatolíckej cirkvi chápe rovnako ako očistec v Rímskokatolíckej cirkvi, ale terminologicky sa pripúšťa aj staroslovienska forma názvu: „mytarstvo“. Je to prechodný stav, akým je aj prechádzanie cez colnicu (mýtnicu), na ktorej nik nezostáva natrvalo, ale po vyriešení problémov sa posúva tým smerom, aký si svojím počínaním zaslúžil. V duchovnej oblasti môžeme hľadať len analógie z bežného života, ak chceme aspoň trochu pochopiť logiku nadprirodzených veci a týmto spôsobom je ľahšie pochopiť to, čo sa týka pre nás tak ťažkej záhady smrti a vstupu do večného života. Preto predpokladám, že v tomto zmysle sa aj jeromonach Pimen opieral o liturgické citácie, ktoré som si od neho vyžiadal, aby vysvetlil dôvody pre ktoré sa dotkol termínu mýtnica.

† vladyka Milan

 

(Odpoveď pripravil aj jeromonach Pimen, duchovný otec zo Sloviniek)

Pre odpoveď, na túto pre bežného veriaceho dosť zložito vyzerajúcu otázku, nepožijem svoje slová, ale nechám, aby prehovorili naše bohoslužobné knihy a cirkevní Otcovia. V Oktoichu, napísanom sv. Jánom Damascénskym, čítame: „V hodinu môjho konca, Panna, vytrhni ma z rúk démonov, zo súdu i sporu, z hrozného skúmania, z horkých mýtnic, od krutého kniežaťa a z večného odsúdenia, Božia Matka“ (4. hlas, piatok, tropár 8-ej piesne kánona na utierni). „Keď sa moja duša odlúči od zväzku s telom, od tohto života, vtedy sa ma zastaň, Vládkyňa, prekaz úmysly beztelesných nepriateľov a rozlám čeľuste tých, čo ma chcú bez milosti zhltnúť, aby som bez zábran prešiel kniežatami temnoty v povetrí, Božia Nevesta.“ (2. hlas, utiereň soboty, stichiry na veršových slohách) V Časoslove, vydanom s požehnaním svätého rímskeho apoštolského prestola, je táto modlitba k sv. divotvorcovi Mikulášovi: „…a pri odchode mojej duše pomôž mne biednemu, […] zbav ma vzdušných mýtnic i večných múk, aby som stále oslavoval Otca…“ Sv. Gregor Dialogos, rímsky pápež, vo svojich Besedách na Evanjelium píše: „Treba dôkladne premýšľať o tom, aký strašný bude pre nás čas smrti, aký strach vtedy doľahne na dušu, aké pripomínanie všetkého zlého, aké zanedbanie uplynutého dobra, aký strach i aká obava zo Sudcu. Vtedy zlí duchovia budú vyhľadávať diela odchádzajúcej duše; vtedy oni vyjavia tie hriechy, ku ktorým ju naviedli, aby svojho spoločníka uchvátili na mučenie. No, ale prečo hovoríme iba o hriešnej duši? Veď oni prichádzajú taktiež k umierajúcim, a v nich hľadajú, či v niečom uspeli. Medzi ľuďmi bol len Jeden, kto pred svojim utrpením nebojácne hovoril: ,Už s vami nebudem veľa hovoriť, lebo prichádza knieža sveta. Nado mnou nemá nijakú moc´“ (Jn 14, 30). Sv. Efrém Sýrsky takto opisuje čas smrti a súd na mýtniciach: „Keď prichádzajú hrozivé sily, keď Boží sluhovia rozkazujú duši preniesť sa z tela, keď strhávajú nás silou, odvádzajú nás k nevyhnutnému súdu, vtedy, zbadajúc ich úbohý človek… začína sa celý chvieť, ako pri zemetrasení, celý sa trasie… Boží sluhovia, vzali dušu, vystupujú v povetrí, kde stoja Kniežatstva a Sily i služobníci opačných síl. To sú naši zlí žalobcovia, hroziví mýtnici, zapisovatelia, daňovníci; oni sa nachádzajú na ceste, opisujú a vypočítavajú hriechy i skutky tohto človeka, hriechy mladosti i staroby, vedomé i nevedomé, skutky vykonané slovom i myšlienkou. Veľký je tam strach, veľké chvenie sa biednej duše, neopísateľná bieda, ktorou vtedy trpí od nespočítateľného množstva temnotou obklopujúcich ju vrahov, žalujúcich na ňu, aby jej nedovolili vojsť do neba, nasťahovať sa do sveta živých, vstúpiť do krajiny života. No svätý Anjeli, zoberúc dušu, odvádzajú ju.“

A takýchto textov nájdeme v bohoslužobných knihách i cirkevných Otcov omnoho viac.

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterEmail this to someonePrint this page