Pýtam sa: Som gréckokatolík, mám hriech ak pôjdem do Pravoslávnej cerkvi? Páči sa mi ich východnosť, piesne.

Vzájomná exkomunikácia medzi Pravoslávnou cirkvou a Katolíckou cirkvou bola zrušená. Tým sa uznala aj právoplatnosť tajomstiev Cirkvi, ktoré sú čiastočne rovnako chápané a teologický prijaté. Zostávajú nám ešte niektoré rozdielnosti vo viere a spolupatričnosti, ako je plnosť spoločenstva Cirkvi a okrem primátu sv. Petra aj niektoré dogmy, ktoré majú v oboch cirkvách rozličný výklad a chápanie. Takže Katolícka cirkev v prípade nemožnosti účasti na vlastných bohoslužbách odporúča prítomnosť na pravoslávnych bohoslužbách a sviatostiach. To však nesmie znamenať odcudzenie sa vlastnému spoločenstvu Katolíckej cirkvi, ktorá má byť pre veriaceho najbližšou duchovnou „rodinou.“ To platí aj o obrade, ktorý má byť v chápaní dôležitosti isto nie na prvom mieste, lebo na prvom mieste vždy musí zostať viera a príslušnosť k vlastnej cirkvi, ktorá sa modlí a sprevádza veriaceho v otázkach viery.

Východnosť a piesne nie sú tým, čo by spomínal Ježiš ako dôležitý prvok spásy, ale viera ktorá je podstatná pre život s Bohom: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16). Preto netreba hovoriť o hriešnosti pri návšteve bohoslužieb, ale o dôležitosti napredovania vo viere a láske, ktoré sa má uskutočňovať predovšetkým vo vlastnom prostredí a vlastnej „duchovnej rodine“. Tak, ako to zdôrazňuje aj apoštol Pavol: „Veď keby ste mali hoc aj desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo v Kristovi Ježišovi ja som vás splodil skrze evanjelium“ (1 Kor 4, 15).

To, že apoštol považuje za potrebné zdôrazniť kto ich ako veriacich „splodil skrze evanjelium“ má svoj akcent daný na fakte, že ľudia potrebujú sa stotožniť s kýmsi konkrétnym pri svojom začlenení sa vo viere.

Preto v období ekumenizmu, kedy sa kresťania stretávajú vzájomne na spoločných bohoslužbách nie je potrebné pýtať sa, či môžem ísť na iné bohoslužby, ale skôr je potrebné uvedomiť si kam patrím a čo to pre mňa znamená. Lebo aj ekumenizmus nie je o tom, čo sa mi páči, ale o tom, že vo vedomí si svojej príslušnosti k viere chcem vytvárať jednotu sŕdc s tými, ktorí sa hlásia k inému náboženstvu. Lebo páčiť sa nám môžu mnohé veci aj v iných súvislostiach, ale to nesmie zmeniť náš postoj k vlastným skutočnostiam a k vlastnému spoločenstvu Cirkvi a viere.

Prajem Vám veľa krásneho v nachádzaní na duchovnom poli, ale aj veľa užitočného pre život a spásu duše.