Pri Liturgii vopred posvätených darov prítomní vykonávajú veľké metánie. Tak trochu to pripomína modlitebné postoje moslimov. Predpokladám, že oni tento spôsob prebrali od starších náboženstiev (od kresťanov?). Prosím o zhrnutie, odkedy kresťania používajú veľké metánie, či ich prebrali od iného náboženstva a odkedy je známa liturgia VPD a liturgia nášho byzantského obradu.

(Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)

Islam je v konečnom dôsledku zvláštnou zmesou judaizmu, kresťanstva, pôvodných arabských zvykov a vlastných prvkov. Pokiaľ ide o kresťanstvo, Mohamed podľa všetkého nepoznal jeho pravovernú, ale iba jeho heretickú (monofyzitskú či doketistickú) podobu, aj to pomerne slabo. Čosi podobné pravdepodobne platí aj o jeho znalostiach judaizmu.

Čo sa týka veľkých poklôn, môžeme považovať za takmer isté, že pri ich zavedení sa Mohamed inšpiroval kresťanstvom, ako sám predpokladáte, ibaže pred sklonením tela hlavou až po zem vynechal prežehnanie, ktoré mu u nás vždy predchádza. Tento prvok totiž jestvuje v kresťanstve od nepamäti, v podstate od samých jeho začiatkov. Svedčí o tom napríklad aj skutočnosť, že veľké poklony pridal k svojej modlitbe už prepodobný Efrém Sýrsky (4. storočie), a to ako čosi úplne jasné a známe, čo nikomu netreba nijako vysvetľovať.

Ak vnímame danú vec tak, že najdôležitejším, takpovediac hlavným konštitutívnym prvkov veľkej poklony, je kľaknúť si a dotknúť sa tvárou zeme, môžeme konštatovať, že veľké poklony jestvujú už najmenej štyritisíc rokov. Ako dôkaz uvádzam tri citáty zo Svätého písma Starej zmluvy: „Tu padol Abram na tvár“ (Gn 17, 3). „Keď to všetok ľud videl, jasal a padol na tvár“ (Lv 9, 24). „Keď to Mojžiš počul, padol na tvár“ (Nm 16, 4). Nebojím sa dokonca predpokladať, hoci na to nedisponujem dôkazom, že veľké poklony sú také staré, ako samo ľudstvo. Padnúť tvárou na zem je totiž tým najprirodzenejším ľudským prejavom pokory a vedomia vlastnej úbohosti.

Pokiaľ ide o Božskú liturgiu vopred posvätených darov, za jej pôvodcu sa považuje náš otec svätý Gregor Dialogos, rímsky pápež (590 – 604), ktorého meno sa vo väčšine východných cirkví nášho grécko-slovanského obradu spomína v jej prepustení na tom mieste, kde sa pri plnej liturgii spomína svätý Ján Zlatoústy alebo svätý Bazil Veľký. Ak tejto prastarej tradícii veríme – a nemáme reálne dôvody jej neveriť, veď tento veľký muž približne šesť rokov pôsobil ako zástupca svojho predchodcu Pelágia II. (579 – 590) na cisárskom dvore v Konštantínopole – tak to znamená, že božské služby vopred posvätených darov jestvujú od 6. storočia, teda vyše 1400 rokov.

Čo sa týka nášho byzantského obradu ako takého, môžeme povedať, že jestvuje od samých počiatkov kresťanstva – samozrejme, najprv vo výrazne menej rozvinutej forme, ktorú nielen v jeho prípade, ale aj v prípade všetkých ostatných obradov považujeme skôr za jeho predchodcu – keďže podľa tradície bol osvietiteľom Byzantia (mestečka, ktorého radikálnym prebudovaním a rozšírením vznikol vo 4. storočí Konštantínopol) svätý a slávny apoštol Andrej Prvopovolaný.

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterEmail this to someonePrint this page