Prečo niekedy ľudská fyzická bolesť nemá koniec (dlhé časové obdobie), aj keď nádej umiera posledná. Vychováva si nás Boh aj bolesťou? Ako z toho von? Prečo neurobí zázrak, keď sa človek s niečím dlho trápi a nevidí koniec utrpenia. Baví to Boha dívať sa ako trpíme? To hádam nie. Stále sa úprimne modlím a čítam Sväté písmo, z ktorého sa snažím poučiť. Strácam nadej niekedy v Božie milosrdenstvo.

Otca nikdy neteší pozerať sa na utrpenie syna, aj keď sú situácie, v ktorých nemá na výber, ak chce pre dieťa to najlepšie. Sú to rozličné hraničné momenty, na ktorých stojí celá budúcnosť dieťaťa, ako napr. choroby, pri ktorých otec lekárom dovolí rezať, ožarovať, prechemizovať organizmus dieťaťa a rozlične ináč trápiť… Lebo tu ide o záchranu života. Boh vníma život človeka z večnej perspektívy a mnohé nepochopiteľné pre nás veci dopúšťa, lebo ináč nevie odviesť ľudí od toho, čo je nepodstatné, aby sa viac venovali tomu, čo vedie k životu s ním. My život vnímame z oveľa užšej perspektívy a toto spôsobuje problém, často vyrába mnohé komplikácie, ktoré navádzajú súvislosti, ktoré nemuseli byť, ale to my nevidíme, ako nevidíme ani to, čo s čím súvisí. My len zrazu zistíme, že to bolí. Zaujímavé je, že Boh ani svojho Syna v tomto ohľade nešetril, ako píše sv. apoštol Pavol (pozri Rim 8, 32), lebo ho nechal zomrieť na kríži.

V samotnej bolesti je čosi nielen výchovné, ale aj satisfakčné, čo nás nielen mení, ale aj posunie správnym smerom. Tak ako dieťa často nechápe dospelého a vyčíta mu, že je zaujatý a nespravodlivý, aj človek dospelý nie je schopný pochopiť Boha zvlášť v ťažkých situáciách – tu zostáva len dôverovať, čo zároveň vytvára záslužnosť človeka pred Bohom: „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Rim 4, 3). Ťažko je na tému bolesti dať uspokojivo odpoveď, lebo naše predstavy sú celkom iné, ale zlé by bolo, keby sme v tejto oblasti zlyhali, lebo ani Boh nenašiel účinnejší  prostriedok vykúpenia, len utrpenie kríža, na ktorom zomrel Ježiš.