Prečo Boh usmrtil pri potope ľudstvo, alebo v iných prípadoch Starého zákona vraždu tých, čo sa prehrešili akoby ,,schvaľoval?“ Pýtal som sa aj môjho profesora morálnej teológie, ale odpoveď, že to malo pedagogický charakter mi nestačila. Neviem sa stotožniť s tým, žeby Boh usmrtil ľudí. Aj keď v porovnaní s večnosťou je pozemský život ničím. Prosím teda o odpoveď alebo vysvetlenie.

Z môjho hľadiska je problém Starého zákona pre nás nepochopiteľný práve preto, že vtedajší ľudia nemali tú možnosť, čo my, totiž vnímať konkrétne správanie v konkrétnych situáciách, ako to máme my podľa postojov Ježiša Krista. Vtedy v Starom zákone  prijal Boh národ, ktorý sa neklaňal „figurínam,“ ale veril v Boha ako v nadprirodzenú Bytosť, čo je veľmi podstatné pre vieru. Nato, že v predstavách starozákonného človeka bolo ešte veľa nedokonalého, upozornil Ježiš slovami, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť (porovnaj Mt 5, 17); zároveň prišiel zdokonaliť chápanie človeka v pohľade viery, keď často pripomínal: Počuli ste, že bolo povedané… No ja vám hovorím… (porovnaj Mt 5, 21; 27; 31; 33; 38; 43; atď.).A tak aj keď čítame historické fakty, ktoré sa udiali v dejinách vyvoleného národa, nemôžeme ich brať ako návod pre naše konanie, lež ako udalosti, ktoré nám poslúžia k ucelenému pohľadu na dramatické obdobia hľadania cesty k Bohu cez mnohé pády a povstania.

Názor biblistu na otázku Boh a vraždy:

Pri čítaní  biblických textov treba dávať pozor na literárny druh, on ukazuje, čo chce autor povedať. Kniha Genezis, kde sa hovorí aj o potope, nie je ani príručkou biológie ani príručkou dejepisu. Hovorí o začiatkoch a dôsledkoch, ktoré prežíva autor knihy, ale aj my sami. Na začiatku urobili prarodičia chybu, keď neposlúchli Boha a všetko pokazili. Urobili si šaty z lístia – symbol straty dokonalej harmónie a symbol vzdialenosti medzi sebou. Tá potom vedie k hnevu a závisti (Kain a Ábel) a spustila sa reťaz neprávosti. Boží synovia, zrejme tí, čo zostali verní Bohu, sa spolčili s dcérami človeka, s dcérami tých čo skôr alebo rýchlejšie opustili Božiu cestu. Ich kombinácia priniesla obrov v zmysle morálnom: robíme si po svojom, lebo na to máme. My rozhodujeme čo je dobré a čo zlé. Táto skazenosť – odklon od Boha, nepočúvanie jeho hlasu a vlastný spôsob života, plný neprávosti je dôvod, že Boh ľutuje. Keď prikáže Noemovi budovať archu, čas, ktorý plynie je časom možnosti sa vrátiť aj pre ostatných. Nič sa však nedozvieme. Akoby ľudia mlčali, nevšímali si Noema… alebo považovali ho za blázna stavať koráb na suchej zemi. Keď sa čas naplní, Boh rešpektuje voľbu ľudí. Nechcete, dobre, predsa ste slobodní… Boží zámer je začať nanovo, preto musí Noe vziať zvieratá. Ale toto začať nanovo bolo ponúkané aj ostatným. Len nechceli… teda každého dobehne jeho vlastná zloba, či hriech. Ako hovorí kniha Prísloví, kto vietor seje, búrku bude žať. Keďže o potope hovoria aj iné, nebiblické spisy (napr. sumerský epos o Gilgamešovi), starý príbeh ako svedok akejsi spoločnej historickej pamäti národov, sa v knihe Genezis prerozpráva s cieľom ukázať na dôvody a ich následky a má výstražný charakter. A nie dejepisný. Podobne je to u mnohých ďalších príbehoch, ktoré si vyžadujú osobitú pozornosť. Ale odporúčam siahnuť napr. po knihe Obtížne oddíly knih Mojžišových alebo Obtížne oddíly u předních proroku od Hellera a kol. (Karmelitánske nakladatelství.).