Niekedy mám dojem, že dnes je už nejakou nevyhnutnosťou patriť k nejakému hnutiu alebo pod., že už nestačí farské spoločenstvo. Aký mate názor? Je to lepšie pre duchovný rast?

Nie každý vie žiť svoj život vo farnosti, nakoľko sa naše farnosti stali dnes dosť anonymným spoločenstvom veriacich bez osobných vzťahov. Zvlášť vo väčších mestách si mnohí hľadajú spoločenstvo, ktoré by ich vytrhlo z formálnosti kontaktov a pomohlo im vstúpiť do „rodiny veriacich.“ Vtedy hnutie spĺňa to, na čo sa často vo farnostiach zabúda – totiž byť otvoreným spoločenstvom pre spoločné hľadania i nachádzania a tiež vzájomné stretania a riešenia. Toto sa dnes vidí ešte v niektorých dedinských farnostiach, aj keď už v menšej miere ako kedysi. Na druhej strane je istým rizikom, ak sa hnutie vyčlení z farností akoby nejaká „sekta“ nemajúca nič s dianím Cirkvi na úrovni oficiálnej štruktúry. Vtedy je tu riziko štiepenia, ktoré neprináša cirkvi „vo veľkom“ nijaký osoh, ale uspokojuje len osobne ambície veriacich uzavretého spoločenstva. V týchto skutočnostiach je treba byť obozretným, aby sme niečo neprecenili, alebo aj nedocenili. Dnes sa často hovorí o farnosti ako o spoločenstve spoločenstiev, avšak aj tu platí zásada, že hlava môže byť len jedna a vo farnosti je ňou kňaz – farár ako duchovný otec všetkých. On je ten, ktorý nesie zodpovednosť a preto aj rozhoduje o všetkom na svojom území a bez neho a bez jeho vedomia by sa v duchovnej oblasti nemalo nič riešiť. Vaša otázka len odzrkadľuje fakt, že s životom vo farnosti je treba čosi robiť, aby sa vrátila „rodinnosť“ do vzťahov veriacich tej-ktorej farnosti a potom i jednotlivé spoločenstvá môžu mať v nich svoje miesto, ktoré sa dnes často zlé chápe – ale iba únik z farnosti nič nerieši, ba komplikuje vzťahy. S farnosťou je totiž spojený život po všetkých stránkach nielen administratívne, ale aj duchovne a to od krstu až po vstup do večnosti.