My gréckokatolíci veriaci zo Sloviniek sme ináč orientovaní ako iní v eparchii? Prečo? Napr. Sviatok Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista sa u nás neslávi, toho roku ani liturgia nebola. Nedeľa Krista Kráľa – ľud slávi (povinné antifóny), kňaz sa o tom sviatku nezmieni vôbec. Korunku Božieho milosrdenstva sa v kostole nemáme modliť lebo to nie je naša modlitba. My máme mýtnice nie očistec. Krížová cesta sa u nás nemodli už päť rokov. Je tu ešte viac odlišnosti, ktoré sú iné než v iných gréckokatolíckych farnostiach. Je to správne? Veronika

Cirkev, na ktorejkoľvek úrovni (rodiny, farnosti, eparchie, metropolie), musí byť orientovaná len jedným smerom – na Boha. Avšak cesty, ktoré k nemu vedú sú rôzne. Jedna, pre nás asi dosť známa, je cez krížové cesty, adorácie, korunku… (nazvime ju latinská cesta – tradícia), iná je cez modlitbu Efréma Sýrskeho, liturgie vopred posvätených darov, kánon Andreja Krétskeho, Isusovu modlitbu… (nazvime ju byzantská tradícia) a ďalšie by sme našli v starobylých orientálnych cirkvách. Žiadna z nich nie je ani lepšia, ani horšia. Každá má svoje čaro a bola by škoda, keby sa hoci len jedna z nich stratila.

To však neznamená, že tieto tradície sa majú premiešavať. Práve naopak, každá si má zachovať svoju čistotu a osobitý raz, aby sa ukázala vo svojej celej kráse. K tomu nás nabádajú rímski pápeži aj otcovia koncilu pripomínajúc nám, že ak sme sa odchýlili od nich, či už vinou okolnosti alebo osôb, máme sa usilovať o návrat k starootcovským tradíciám. Od východných cirkví, ktoré sú v spoločenstve s rímskym prestolom, žiadajú odvahu znova objaviť autentické tradície ich vlastnej identity a obnoviť pôvodnú čistotu.

Preto sa snažím viesť svoje duchovné deti k Bohu našou vlastnou cestou – cestou kresťanského východu a preto dochádza aj k istým odlišnostiam vo vzťahu k iným farnostiam.

(Odpoveď pripravil jeromonach Pimen, duchovný otec zo Sloviniek)

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterEmail this to someonePrint this page