Možno je to už veľakrát zodpovedaná otázka no skúsim sa opýtať: Prečo voláme Pannu Máriu nepoškvrnenou, keď prišla na svet prostredníctvom pohlavného styku a teda poškvrnená dedičným hriechom? Veď jediný, ktorý prišiel bez prirodzeného počatia bol Pán Ježiš Kristus. Veď nešlo práve o to, aby sa narodil bez dedičného hriechu. Tým pádom by aj Mária mohla byť spasiteľ, načo by potom Boh posielal Ježiša.

Otázka obsahuje niekoľko dôležitých pod otázok. Jednou z nich je spása – spasiteľ: je spása závislá na stave „bez dedičného hriechu?“ Každý kto sa narodí bez dedičného hriechu je spasiteľ? Ďalšou otázkou je „načo prišiel Ježiš?“

A/

Hlavná otázka znie: prečo je Mária nepoškvrnenou? O tomto fakte sa dozvedáme z anjelovho pozdravu (Lk 1, 26 – 38). V gréckom origináli čítame: Raduj sa, plná milosti, Pán je s tebou! (v. 28) Formulácia v particípiu perfekta znamená „tá, ktorá je plná milosti“ a podčiarkuje Máriu ako prijímateľku, adresátku milosti. Je to stav stály, od začiatku až do konca, stav nemenný. Aorist alebo imperfektum by označovali stavy, ktoré sa začali niekedy. A teda bol čas, keď tento stav neexistoval.

Logicky vyplýva, že autorom tohto stavu je Pán. Celá formulácia sa vzájomne vysvetľuje: Raduj sa, lebo Pán, ktorý je s tebou, urobil ťa plnou milosti. Ak je plnou milosti, nie je v nej nič nečisté, poškvrnené. Milosť predstavuje čistý štít pred Bohom. Ale autorom tohto stavu je Boh. Je to dar pre Máriu, nie jej zásluha.

Z tohto faktu vyplýva učenie Cirkvi, že Boh Máriu uchránil pred dedičným hriechom (Pán s tebou, plná milosti). Katechizmus Katolíckej cirkvi to sumarizuje takto:

Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4, 4), ale aby mu „dal telo,“ chcel slobodnú spoluprácu jedného stvorenia. Preto si od večnosti za matku svojho Syna vyvolil jednu z dcér Izraela, židovské dievča z Nazareta v Galiley, pannu zasnúbenú „mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1, 26 – 27). „Otec milosrdenstva chcel, aby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu“ (KKC, 488).

Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania, bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť (KKC, 490).

Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že: „Preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu“ (KKC, 491).

Tento jas „celkom výnimočnej svätosti,“ ktorým je Mária „obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia,“ dostáva celý od Krista: je „vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená vznešenejším spôsobom“. Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu „v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske (KKC, 492).

Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku „Celá svätá“ (po grécky Panagia) a oslavujú ju ako „uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie“. Z Božej milosti Mária počas celého svojho života zostala čistá od akéhokoľvek osobného hriechu (KKC, 493).

Teda stav nepoškvrnenosti nie je podmienený pohlavným alebo nadprirodzeným zrodením, ale úplne závisí od Boha a jeho slobodného rozhodnutia zasiahnuť, ako nám to ukazuje aj Sväté písmo. O nikom inom sa Sväté písmo nevyjadruje, že bol (a) plná milosti.

B/

V čom spočíva spása? V stave bez dedičného hriechu? Nie. Spása spočíva v slobodnom priľnutí k Bohu počas celého života. Toto Sväté písmo nazýva poslušnosť. Tak ako Adam a Eva nedôverovali Bohu a počúvli, teda boli poslušní pokušiteľovi, a tým pádom stratili raj (Gn 3, 1 – 24) alebo stav priameho, bezprostredného kontaktu s Bohom, a plnosť blaženosti, tak návrat k tomuto stavu ide cez poslušnosť. Preto apoštol Pavol hovorí, že Ježiš sa zriekol svojej rovnosti s Bohom a stal sa človekom, úplne poslušným, až na smrť (Fil 2, 5 – 11). Táto poslušnosť až na smrť znamená, že Ježiš celý svoj život prežil v poslušnosti Bohu a nie ľuďom. Svojím životom ukazoval túto poslušnosť, učil o nej a radšej volil smrť, než by sa spreneveril Bohu Otcovi. Je zaujímavé si uvedomiť, že v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore, sa mohol slobodne rozhodnúť a ujsť. Stačilo vybehnúť na Olivovú horu a spustiť sa na východ do púšte, kde by ho nikto nebol chytil. On to neurobil. Práve naopak prijal utrpenie podľa starej predpovede (Iz 52, 13 – 53, 12), kde sa hovorí o Služobníkovi Pánovom, ktorý prijme utrpenie a jeho rany uzdravia ostatných. Podobne sa vyjadruje aj Žalm 22, v ktorom sa utrpenie mení na radosť. Tieto texty boli v židovstve považované za mesiášske.

Spásu teda vykonal Ježiš práve touto svojou poslušnosťou a Boh ju spečatil – povedal svoje áno na Ježišovu cestu – tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Kríž bol pre Veľradu skúškou. Ak je naozaj Mesiáš, Boh ho zachráni (Lk 23, 35). A oni si mysleli, že majú pravdu, lebo nezostúpil z kríža ani ho sám Boh nesňal z neho. Lenže Boh zasiahol vzkriesením. Takto sa nám otvorila cesta návratu k Bohu.

Spása teda nespočíva v nepoškvrnenom počatí alebo stave bez hriechu, ale v tejto poslušnosti, ktorú Ježiš žil a pre nás ponúkol ako cestu záchrany. Preto hovorí apoštol Pavol v Liste Rimanom:

„Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša (3, 21 – 26).

A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. 2 Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu (Rim 5, 1 – 2).

Teda to, že Mária bola uchránená dedičného hriechu a narodila sa ako nepoškvrnená, vôbec neznamená, že je spasiteľkou a že zrealizovala spásu. Spása totiž spočíva v návrate k Bohu, od ktorého sme v Adamovi a Eve odišli. Túto možnosť návratu nám priniesol Ježiš svojou smrťou a vzkriesením. Podstatný moment je jeho poslušnosť Otcovi. Od nás sa rovnako vyžaduje nasledovať Krista v poslušnosti tak, ako on sám. Aká je úloha Márie v tom všetkom? Dala svoj slobodný súhlas. Bez tohto súhlasu by musel Boh hľadať inú cestu. Ale práve to, že ju uchránil od dedičného hriechu, uchránil ju od nedôvery voči Bohu. V dôvere sa spoľahla na Boha a dala svoj súhlas.

(Odpoveď pripravil o. Róbert Jáger)