(Odpoveď pripravil o. Róbert Jáger)
Ježišove skryté roky
Čo robil Ježiš pred svojim verejným účinkovaním? Z evanjelia sa dozvedáme, že po návšteve Jeruzalemského chrámu vo veku 12 rokov sa vrátil s rodičmi do Nazareta a vzmáhal sa v múdrosti a zbožnosti pred Bohom i ľuďmi a bol poslušný svojim rodičom (pozri Lk 2, 40; 51 – 52). Potom o ňom počujeme až v čase krstu. Znovu máme spoľahlivé informácie – za vlády cisára Tibéria: „V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša“ (Lk 3, 1 – 2). Toto je hodnoverná historická informácia, keďže spomínané osobnosti nájdeme aj mimo Biblie.
Čo bolo medzi návštevou v Jeruzalemskom chráme a príchodom k Jánovi nevieme. Nemáme písomnosti, môžeme si však s určitosťou predstaviť, že chodieval s rodičmi do Jeruzalema na sviatky (3-krát do roka ako pravoverný žid); vyrastal v maličkej dedinke na severe krajiny a zúčastňoval sa bežného života.
Odborníci na dejiny a papyrusy jednoznačne tvrdia, že neexistujú žiadne písomnosti, ktoré by boli také staré ako evanjeliá a hovorili by o spomínanom období. Pritom dnešný text Nového zákona sa rekonštruuje na základe 97 papyrusov, 5 800 gréckych rukopisov, 10 000 latinských rukopisov, 9 300 rukopisov v iných antických jazykov. Najstaršie rukopisy sú z konca 1. storočia. Okolo roku 100 – 110 po Kristovi sa nám zachoval zoznam kníh Svätého písma od istého Marciona. Zhoduje sa s tým, čo poznáme dnes. Kritické vydanie Nového zákona v gréčtine so všetkými textovými variantmi a rukopismi sa nachádzajú v 28. vydaní Nestle-Aland, Münster, 2012.
Dnes však veľmi letí beletria vydávajúca sa za odbornú literatúru. Jeden príklad za všetky: Da Vinciho kód od Dana Browna, kde sa rozoberá údajný Ježišov vzťah s Máriou Magdalénou a osud ich potomstva. Tento typ literatúry je založený na apokryfoch. Sú to texty, ktoré pochádzajú z neskoršieho obdobia. Novozákonné texty z polovice prvého storočia po Kristovi, apokryfy Nového zákona z druhého storočia po Kristovi. Odpoveď na mýtus o Konštantínovi, ktorý mal vypustiť niektoré časti Svätého písma je nasledovná. Nicejský snem sa zaoberal Máriou či porodila aj Boha aj človeka. Keďže sa viera kresťanov všade zhodovala s tým, že skutočne porodila Bohočloveka, nazvali ju Bohorodičkou. Snem sa nezaoberal počtom kníh Biblie.
„Tajné, utajované“ spisy poznajú už aj rabíni. Nazývali ich „chisonim“ – „vonkajšie spisy,“ teda spisy, ktoré boli mimo zbierky posvätných kníh. Používali ich, z pohľadu oficiálneho židovstva – farizejského hnutia – heretici a Samaritáni. Grécky termín „apokryfos“ znamená „skrytý, ukrytý, tajný“ spis.
Apokryfy vznikajú vo zvláštnych kruhoch, ktoré si vyberajú isté časti Písma a iné odmietajú: heretici. Termín heréza (z gréckeho haireo) označuje „výber“ časti – čiastočnosť – a odmietnutie zvyšku. Toto je prvý vysvetľujúci kľúč doby, v ktorej vznikajú spisy zameriavajúce sa na istý aspekt: zázračné narodenie a nezvyčajné detstvo Ježiša; tajné učenie odovzdané po vzkriesení; zázraky Ježiša; zázračné umučenie a detaily okolo smrti, utrpenia a vzkriesenia Ježiša; alebo iné udalosti a zjavenia pripisované biblickým postavám ako sú Filip, Peter, Mária Magdaléna. Obsahovo sú blízke evanjeliám alebo iným spisom, rozvíjajú však niektoré „zaujímavé“ témy. Apokryfy poznáme evanjeliové, Skutky apoštolov, zjavenia, učenia alebo testamenty rôznych biblických postáv. V dobe Ježiša existujú apokryfy viazané na Starý zákon. Apokryfy Nového zákona vznikajú až v druhom storočí. Teda viac menej sto až stotridsať rokov po Ježišovej smrti a vzkriesení.
O týchto spisoch sa dozvedáme z nálezov: Nag Hammadi (1945, cca 400 km na juh od Káhiry) v koptskom jazyku, Qumrán (1947, na západnom brehu Mŕtveho mora). Ďalším zdrojom textov sú citácie Otcov cirkvi, ktorí reagujú na myšlienky apokryfov.
Tieto spisy sú dôležité pre poznanie doby. Starozákonné apokryfy osvetľujú myšlienkový svet, v ktorom sa pohyboval aj Ježiš a jeho učeníci. Svet, v ktorom vznikal Nový zákon. Novozákonné apokryfy zasa osvetľujú dobu od polovice druhého storočia až po štvrté – piate storočie po Kristovi. Ukazujú na otázky, ktorými sa zaoberali rôzne skupiny.
Prečo sa nedostali tieto spisy do Biblie? Boli z nej vypustené? Ježiš poznal starozákonné apokryfy, keďže žil v tej dobe. Nikdy z nich však necitoval. Svoje postoje opieral vždy o Mojžiša a prorokov: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5, 17 – 18). „A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24, 27). „Potom im povedal: «Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch»” (Lk 24, 44). Ježiš naráža na Ábelovu smrť (v židovstve prvý mučeník) až po Zachariáša, ktorého zabili v chráme (Mt 23, 35). Ukazuje tým uzavretý kánon, počet kníh Starého zákona: od Genezis až po knihu proroka Zachariáša.
Niekoľko apokryfov Nového zákona aj s datovaním (v češtine vychádza séria apokryfov, spolu s kritickým úvodom a poznámkami vo vydavateľstve Vyšehrad).
Skutky Jánove: 225 A.D. (Anno Domini – roku Pána, po Kristovi)
Skutky Petrove: 185 A.D.
Skutky Pavlove: 190 A.D.
Skutky Andrejove: 150 A.D.
Skutky Tomášove: 215 A.D.
Petrova apokalypsae: 150 – 250 A.D.
Jakubov apokryfon: 175 – 225 A.D.
Jánov apokryfon: 150 – 225 A.D.
Dialog Spasiteľa: 150 – 200 A.D.
Bartolomejovo evanjelium: 400 – 500 A.D.
Evanjelium Barnabáša: 16 storočie po K.
Evanjelium Ebionitov: 150 A.D.
Evanjelium Hebrejov: 150 A.D.
Evanjelium Judáša: 2. storočie po K.
Evanjelium Márie Magdalény: 120 – 180 A.D.
Evanjelium Nazorejov: 150 A.D.
Evanjelium Nikomédovo: 150 A.D.
Evanjelium Petra: 150 A.D.
Evanjelium Filipa: 175 – 225 A.D.
Tomášovo evanjelium: 90 – 180 A.D.
Evanjelium Narodenia podľa Tomáša: 225 A.D.
Evanjelium Pravdy: 150 A.D.
Protoevangelium Jakuba: 150 A.D.
Za zmienku stojí ešte List Benanov, publikovaný v roku 1910 istým von der Planitzom (Ein Jugendfreund Jesu. Brief des ägyptischen Artzes Benan aus der Zeit Domitians, [Ježišov priateľ z detstva] ed. Ernst edler von der Planitz, 1910). Podľa tohto spisu Benan, Egypťan, spoznal Ježiša ešte v jeho detstve, keď musel utiecť z Júdey. Po krátkom čase sa vracia späť do zeme Izraela, ale ako 12-ročný znovu prichádza do Egypta, kde zostáva až po svoju dospelosť. Tu je zasvätený do egyptskej astrológii a židovskému tajnému učeniu. Benan, po troch rokoch od Ježišovho návratu do Júdey, prichádza navštíviť svojho priateľa. Príde vo chvíli, keď Ježiša ukrižujú. Kritickú a absolútne zničujúcu analýzu tohto falzifikátu urobil Jülicher-Fascher, „Benanbrief“, in Die Religion in Geschichte und Gegenwart (Náboženstvo v dejinách a v súčasnosti) I, 887.
Ďalší zaujímavý pokus pochádza od ruského žurnalistu Notovitcha La vie inconnue de Jésus Christ (Neznámy život Ježiša Krista), Paris 1984). Notovitch rozpráva o svojej ceste po Tibete, kde kvôli nehode musí zostať v kláštore. Kým sa o neho mnísi starajú, predstavení – lama, mu číta príbeh o Issovi (Ježiš). Podľa rukopisu pri ukrižovaní Ježiš zomrel iba zdanlivo. Prichádzajú Eséni, rýchlo ho snímu z kríža, uzdravia a Ježiš odchádza preč. Z Júdey odchádza do Kašmíru a tu žije aj s rodinou, kým nezomrie. Jeho hrob je v Srinagare. Zaujímavú príhodu však znovu roztrhali vo svojich tlamách odborníci na Indiu a budhizmus. Totiž žiadne rukopisy o Ježišovi ani v Tibete ani v Indii neexistujú. Stojí za čas prečítať si knihu Güntera Grönbolda: Jesus in Indien. Das Ende einer Legende (Ježiš v Indii. Koniec jednej legendy), 1985. Zvlášť obsiahlu bibliografiu k tematike tibetských a budhistických rukopisov.
Čo sa týka Ježišovho vzťahu k esénom za zmienku stojí podrobná analýza prof. Charleswortha v knihe Ježíš a svitky od Mrtvého moře (Vyšehrad, 2000)
Tieto falzifikáty sú podkladom k mnohým filmom a knihám. Bohužiaľ bez seriózneho základu.