Ako to je s poplatkom za úmysel na svätú liturgiu, hramoty, panychída…Určuje si podmienky kňaz sám, alebo je to dobrovoľné?

Je ťažké určovať cenu za to, čo má duchovnú hodnotu, preto to, za čo sa kňaz modlí, dá sa ohodnotiť len darom, ktorý veriaci poskytuje kňazovi (a jeho rodinke) na živobytie. Lebo aj samotný úmysel a motív, za ktorý sa kňaz modlí má veľmi špecifickú hodnotu. Či sa dá ohodnotiť zdravie, za ktoré sa kňaz modlí, alebo večné šťastie, o ktoré prosí pri liturgií za zomrelých?

My však vieme, že kňaz hoci je vysokoškolský vzdelaný, poberá od štátu len minimálny plat, ktorým sa nedá ohodnotiť jeho povinnosť ísť tam, kde by si sám nechcel zariadiť svoj život a život svojej rodinky, resp. byť k dispozícií 24 hodín na fare, alebo vstupovať do rozličných situácií smútku, radosti, rozhodovaní v ťažkých životných situácií veriacich a podobne…

Okrem toho má prevziať zodpovednosť za administratívu farského úradu, či za stavbu a rekonštrukciu fary, či chrámu, ktoré nie sú jeho vlastníctvom lež patria potrebám veriacich.

Preto by sa veriaci mali viac zaujímať o dôstojnosť kňazského živobytia, lebo vždy platilo, že kňaz „žije z oltára“. Rovnako ako stavbár zo stavania, učiteľ z učenia, lekár z liečenia… Zatiaľ tento minimálny plat od štátu, ktorý sa Cirkvi často vyčíta, nie je ani zďaleka ohodnotením tak veľmi širokej škály povinnosti, ktoré bežní ľudia nevidia, ale kňaz to cíti ako obrovskú záťaž. Štát berie na seba povinnosť postarať sa o športové organizácie, či poľovnícke a rybárske…, ako to kedysi prirovnával k cirkvi v Česku istý český politik, ale často sa zabúda na to, že registrovaných veriacich je na Slovensku neporovnateľne viac, ako rybárov, poľovníkov a všetkých športovcov dohromady, pritom zo štátneho rozpočtu sa uvoľňuje na potreby Cirkvi neporovnateľne menej.

Objektívne rozmýšľajúci ľudia musia vidieť, že to, čím  je ohodnotený kňaz zo strany civilnej spoločnosti je len „záplatou“ na potreby kňaza, ale predovšetkým veriaci by mali podľa svojich možnosti zohľadňovať  prípadné potreby kňaza, ktorého potrebuje človek od krstu až po hrob. Preto Cirkev neurčuje žiadne záväzné „taxu“, ale verí, že každý veriaci má v úcte i starostlivosti to, aby ich kňaz mal štandardné živobytie podľa spoločenského postavenia, ktoré mu pripisujú a nemusel hľadať inde spôsob obživy. V tomto duchu je treba hovoriť aj o ohodnotení jednotlivých kňazských úkonov, o ktorých má byť platné: „Zadarmo ste dostali, zadarmo aj dávajte“ (Mt 10, 8), ale jedným dychom je treba povedať, ak sa má ktosi rozdávať, musí aj prijímať a dôstojne žiť, a o to musia dbať aj veriaci.

Sám podpisujem platobné dekréty kňazov a tak viem, o čom hovorím, lebo pozerajúc sa na dedinky, v ktorých pôsobia naši kňazi, ktorí majú štyri a viac detí, si často kladiem otázku, ako s tým vystačia, keď im detí pôjdu na štúdia. Majú šťastie, ak si manželka vie nájsť prácu, alebo veriaci vedia mať súcit.

Preto Vašu otázku beriem, ako formálnu, lebo viem, že „toľko“ nemáte, aby ste ohodnotili duchovné skutočnosti kňazských úkonov, ale v dobrom vzťahu ku kňazovi mu ponúknete len taký dar, ktorý Vás neochudobní, ale jemu pomôže.