Ako je to s meškaním na svätú liturgiu v nedeľu a v prikázané sviatky. V nasej farnosti sú veriaci, ktorí v nedeľu pravidelne meškajú 10 – 15 minút a zároveň pristupujú k Eucharistii. Dopúšťajú sa tým hriechu?

(Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)

Pre každého dobrého kresťana predstavuje nedeľa najdôležitejší a najkrajší deň týždňa a nedeľná bohoslužba centrálny a vrcholný čas nedele, na ktorý sa úprimne teší. Každý dobrý kresťan sa preto usiluje – bez ohľadu na to, či v daný deň prijme alebo neprijme drahocenné Kristovo telo a jeho vznešenú krv – zúčastniť sa nielen nedeľnej božskej liturgie, ale aj iných nedeľných bohoslužieb, najmä večierne a utierne. Prichádza nielen na samotný začiatok bohoslužby, ale zvyčajne o čosi skôr, aby sa trocha upokojil, sústredil a vnútorne pripravil. Uvedený prístup k nedeli a jej bohoslužbám (ako aj k prikázaným a vôbec významnejším sviatkom) treba považovať za štandard.

Keď teda kresťan mešká na svätú liturgiu, treba veľmi dobre zvážiť príčiny. Ak musel byť v práci (lebo je napríklad zdravotníkom, policajtom či hasičom, takže občas musí ísť do zamestnania aj v nedeľu) a hneď, ako mohol, sa odtiaľ ponáhľal do chrámu, aby sa zúčastnil aspoň časti božskej liturgie, keď nemôže celej, nie je mu čo vyčítať, práve naopak. Ak kresťan mešká na svätú liturgiu z akejsi nemotornosti, ale stáva sa mu to iba veľmi zriedkavo, povedzme raz za rok alebo raz za pol roka, takisto si nemusí robiť väčšie výčitky, treba to hodnotiť ako jeden z tolerovateľných prejavov ľudskej nedokonalosti. Ak však kresťan mešká na svätú liturgiu častejšie, ba dokonca pravidelne, ťažko to môžeme hodnotiť inak ako znak nedbalosti k duchovnému životu, viere, cirkvi, vlastnej spáse. Taký človek by mal okamžite a veľmi seriózne popracovať na tom, aby sa uvedeného stavu zbavil.

Kedysi platili (v niektorých východných pravoslávnych cirkvách sa dodnes dodržiavajú) veľmi prísne požiadavky na toho, kto chcel na božskej liturgiu prijať Eucharistiu. Vôbec nestačilo, aby sa zúčastnil celej svätej liturgie, to bolo absolútne samozrejmé. Musel byť prítomný aj na večierni a utierni s prvou hodinkou, doma sa musel pomodliť veľké povečerie s niekoľkými kánonmi a špeciálne modlitbové pravidlo a musel byť prítomný aj na modlitbe tretej a šiestej hodinky. Okrem toho sa musel prísne postiť od večera, najneskôr však od polnoci, a to nielen od akéhokoľvek pokrmu, ale aj od vody a intímneho styku. Ak si tieto skutočnosti uvedomíme, tak musíme uznať, že v súčasnosti platné pravidlo, podľa ktorého stačí zdržiavať sa od pokrmu a nápoja, aj to okrem vody, jednu hodinu pred svätým prijímaním a zúčastniť sa božskej liturgie, predstavuje totálne minimum, od ktorého sa naozaj nedá ustúpiť už ani o krôčik.

Keď chceme prijať Eucharistiu, nejde len a výlučne o to, aby sme nemali ťažký hriech – to je absolútne samozrejmé. Ide aj o to, aby sme boli na pristúpenie k nej patrične pripravení. Dá sa povedať, že miera duchovného úžitku z požitia Kristovho tela a krvi u dospelého človeka je priamo úmerná jeho disponovanosti. Prijatie Eucharistie môže byť človeku dokonca na ujmu, záhubu, duchovnú smrť (porovnaj napr. 1 Kor 11, 27 – 32). V tejto súvislosti majme na pamäti, že celá svätá liturgia (a nielen ona) so všetkými svojimi časťami, so svojimi ekténiami, antifónami, hymnami, čítaniami a podobne, nás pripravuje na prospešné prijatie Eucharistie. Ak na niektorých častiach nie sme prítomní, dokonca často, či je naša disponovanosť dostatočná, je prinajmenšom otázne.

V minulosti sa odborníci na morálnu teológiu pomerne často zaoberali otázkou, akú časť bohoslužby môže kresťan vymeškať, aby bola jeho účasť na nej ešte platná. Pri aplikovaní ich záverov, pochádzajúcich z prostredia latinských cirkví, na naše podmienky, sa spravidla hovorilo, že ak kresťan príde do malého vchodu (sprievod a vstup diakona či kňaza s evanjeliárom okolo prestola cez severné a cárske dvere), účasť je ešte platná, takže nemá ťažký hriech, iba ľahký. Som naklonený pripustiť, že tento názor je správny, ale výlučne pod jednou podmienkou: že ide o celkom ojedinelú, výslovne zriedkavú situáciu. Ak však nastáva permanentne, odporúčal by som tým, ktorých sa to týka, nepristupovať k Eucharistii, kým tento stav nezmenia. Ide totiž o závažnú laxnosť vo vzťahu k duchovnému životu, ktorá je podľa môjho presvedčenia nezlučiteľná s účasťou na Kristovom tele a krvi.