Reagujem na otázku zo Sloviniek – podľa autorky spomenutej otázky, ich kňaz tam hlása pravoslávnu dogmatiku o posmrtných mýtniciach, ktorá nie je zlučiteľná s katolíckou náukou cirkvi. Doc. Imrich Belejkanič v učebnici pravoslávneho bohoslovia na s. 199 sám píše, že podľa pravoslávnej náuky – „existencia očistca nemá biblický základ a je v protiklade s pravoslávnym chápaním spasenia ako „theozisu“. Keďže Katolícka cirkev jasne definuje pojem očistec v KKC: „Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu […] na osobnom súde […]: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí” (1022), chcel by som vedieť, ako to chápe Gréckokatolícka cirkev. Ak pripustíme mýtnice, potom musíme zamietnuť aj osobný definitívny súd v momente smrti (Florentský a Tridentský snem) a budeme musieť prijať pravoslávne učenie len o nejakom dočasnom súde (Belejkanič, I., Dogmatika, s. 192), že z pekla sa dá ešte po smrti vyslobodiť do posledného súdu – cez spomenuté mýtnice. Ba nakoniec prídeme k tomu, že peklo bude len do posledného súdu, ako to tvrdil Origenes a že aj diabli nakoniec prídu do neba (apokastasis pantón). Táto náuka bola odsúdená ako heréza. Píšem túto otázku preto, lebo v diskusii vznikla pozitívna odozva od gréckokatolíkov (zrejme preto, lebo ich pomýlila všeobecná fráza „starootcovské tradície“). Je teda nutné, aby gréckokatolíci verili v očistec a nie eschatologickej pravoslávnej náuke o mýtniciach?
Nechce sa mi veriť tomu, aby gréckokatolícky kňaz, ktorý pred kňazskou vysviackou prisahal pred Bohom, že v poslušnosti voči rímskemu prestolu bude ohlasovať pravé katolícke učenie, sa dopustil tak závažnej neposlušnosti s nesprávnym výkladom právd viery. To, že sme sa aj my na gréckokatolíckom náboženstve pred prvým svätým prijímaním terminologicky učili o „mytarstve“ – mýtnici, […]