Liturgia – Vladykove Odpovede http://vladykoveodpovede.sk Vladyka Mons. Milan Chautur, CSsR odpovedá Thu, 24 Jun 2021 10:12:30 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=4.7.29 http://vladykoveodpovede.sk/wp-content/uploads/2017/02/cropped-favicon-32x32.png Liturgia – Vladykove Odpovede http://vladykoveodpovede.sk 32 32 Ako sa Cirkev (Vy) staviate k slúženiu mimo chrámov – narážam napríklad na veľké slávnosti (odpusty na pódiach na námestí) alebo vysviacky či intronizácie, ktoré boli napr. v športovej hale. Je pochopiteľné že kapacita takejto udalosti musí byť veľká, no mne osobne to nepríde celkom dobré nakoľko sa slúži v nevysvätenom priestore. http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/ako-sa-cirkev-vy-staviate-k-sluzeniu-mimo-chramov-narazam-napriklad-na-velke-slavnosti-odpusty-na-podiach-na-namesti-alebo-vysviacky-ci-intronizacie-ktore-boli-napr-v-sportovej-hale-j/ Mon, 06 Feb 2017 15:20:24 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=137 Som zástancom svätej liturgie v liturgických priestoroch chrámov. Ale nevylučujem možnosť slúženia na improvizovaných miestach, ak to vyžaduje mimoriadna potreba. Nemá sa to diať často, ani kvôli hocijakej príčine, lež kvôli duchovnému dobru veriacich. Pritom sa nesmie zabudnúť, že ide o Božie veci, preto sa má všetko usporiadať tak, aby to korešpondovalo s liturgickým priestorom, čiže obrady musia mať potrebné náležitosti. Jasné je, že týmto slúžením sa priestor nevyčlení z bežného užívania, ako samotnou posviackou, ale sviatostný fakt slúženia svätej liturgie robí túto atmosféru v danom priestore posvätnou, rovnako, ako aj ikona, ktorá je položená na oltár pri slúžení svätej liturgie sa vo východnej cirkvi považuje za dostatočne posvätenú. Som rád, že takto rozmýšľate, lebo dnes mnohí zľahčujú vážnosť posvätných miest, preto je potrebné zachovať si správny postoj voči cerkvi a treba ho zdôrazňovať aj iným. Pritom nie je dobre sa stavať do pozície „neprestrelného“ rigoristu s tým, že aj tu platí: „Výnimka potvrdzuje pravidlo“.

]]>
Ako je to s poklonami veriacich počas liturgie v chráme. Niektorí to robia a iní vôbec. Koľkokrát a kedy by sme sa správne mali klaňať počas liturgie. http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/ako-je-to-s-poklonami-veriacich-pocas-liturgie-v-chrame-niektori-to-robia-a-ini-vobec-kolkokrat-a-kedy-by-sme-sa-spravne-mali-klanat-pocas-liturgie/ Mon, 06 Feb 2017 15:13:39 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=132 (Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)

Jestvujú dva druhy poklony: malé a veľké.

Malú poklonu robíme tak, že sa prežehnáme, trocha skloníme hlavu i ramená a znova sa vzpriamime.

Veľkú poklonu robíme tak, že sa prežehnáme, kľakneme si, hlavou sa dotkneme zeme (dlane oboch rúk pritom položíme na zem) a znova vstaneme.

Malú poklonu robíme pri modlitbe takmer po celý rok, predovšetkým:

  • pri vstupe do chrámu a pri odchode z chrámu
  • na začiatku každej bohoslužby
  • keď sa spomínajú tri božské Osoby
  • keď prijímame požehnanie
  • keď sa spieva: Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami, alebo niektorý z hymnov na jeho mieste – vtedy celkovo trikrát
  • keď sa spieva: Poďte, pokloňme sa… – vtedy celkovo trikrát
  • keď sa spieva: Aleluja, aleluja, aleluja, sláva tebe, Bože – vtedy celkovo trikrát
  • keď niekto prechádza popred oltár alebo ikonostas
  • pri uctievaní kríža, svätej ikony alebo ostatkov
  • pred čítaním svätého evanjelia
  • po čítaní svätého evanjelia.

Veľkú poklonu robíme vtedy, keď sa bohoslužby slávia pôstnym spôsobom (teda nie v sobotu a nedeľu), osobitne však na Liturgii vopred posvätených darov.

Úplne presne vymenovať všetky miesta pri bohoslužbách, pri ktorých máme urobiť poklonu, či už malú alebo veľkú, by si vyžadovalo neúmerný priestor, ba dokonca mám pochybnosti, či by to vôbec bolo možné. Vo všeobecnosti však platia dve veľmi ľahko zapamätateľné, pochopiteľné a realizovateľné zásady:

Po prvé: Klaniame sa vtedy, keď sa spomínajú všetky tri božské Osoby a vtedy, keď to vyplýva z logiky veci (napríklad v modlitbe výslovne hovoríme, že sa klaniame, alebo predchádzame popred mimoriadne posvätné predmety, respektíve ich uctievame). Pokiaľ ide o všetky tri božské Osoby, poklonu robíme nielen vtedy, keď sú spomenuté v najčastejšom poradí (Otec, Syn a Svätý Duch), ale aj v inom poradí, a nielen vtedy, keď sa spomínajú explicitne, ale aj implicitne (napríklad v modlitbe: „Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami“ sa prvá fráza vzťahuje na Otca, druhá na Syna a tretia na Svätého Ducha).

Po druhé: Keď sa bohoslužby slávia pôstnym spôsobom, na viacerých miestach (bohoslužobné knihy ich presne špecifikujú) sa malá poklona nahrádza veľkou.

Dôvodov, prečo niektorí ľudia v chráme nerobia poklony tak a vtedy, ako je to správne, môže byť mnoho, napríklad neznalosť alebo ľahostajnosť. Je veľmi dobre, že Vy sa o túto vec zaujímate. Som presvedčený, že ak budete uvedené pravidlá rešpektovať takým spôsobom, že do svojich poklôn vložíte aj myseľ a srdce, prinesú Vám mnohoraký duchovný úžitok.

]]>
Ako to je s poplatkom za úmysel na svätú liturgiu, hramoty, panychída…Určuje si podmienky kňaz sám, alebo je to dobrovoľné? http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/ako-to-je-s-poplatkom-za-umysel-na-svatu-liturgiu-hramoty-panychida-urcuje-si-podmienky-knaz-sam-alebo-je-to-dobrovolne/ Mon, 06 Feb 2017 11:31:03 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=116 Je ťažké určovať cenu za to, čo má duchovnú hodnotu, preto to, za čo sa kňaz modlí, dá sa ohodnotiť len darom, ktorý veriaci poskytuje kňazovi (a jeho rodinke) na živobytie. Lebo aj samotný úmysel a motív, za ktorý sa kňaz modlí má veľmi špecifickú hodnotu. Či sa dá ohodnotiť zdravie, za ktoré sa kňaz modlí, alebo večné šťastie, o ktoré prosí pri liturgií za zomrelých?

My však vieme, že kňaz hoci je vysokoškolský vzdelaný, poberá od štátu len minimálny plat, ktorým sa nedá ohodnotiť jeho povinnosť ísť tam, kde by si sám nechcel zariadiť svoj život a život svojej rodinky, resp. byť k dispozícií 24 hodín na fare, alebo vstupovať do rozličných situácií smútku, radosti, rozhodovaní v ťažkých životných situácií veriacich a podobne…

Okrem toho má prevziať zodpovednosť za administratívu farského úradu, či za stavbu a rekonštrukciu fary, či chrámu, ktoré nie sú jeho vlastníctvom lež patria potrebám veriacich.

Preto by sa veriaci mali viac zaujímať o dôstojnosť kňazského živobytia, lebo vždy platilo, že kňaz „žije z oltára“. Rovnako ako stavbár zo stavania, učiteľ z učenia, lekár z liečenia… Zatiaľ tento minimálny plat od štátu, ktorý sa Cirkvi často vyčíta, nie je ani zďaleka ohodnotením tak veľmi širokej škály povinnosti, ktoré bežní ľudia nevidia, ale kňaz to cíti ako obrovskú záťaž. Štát berie na seba povinnosť postarať sa o športové organizácie, či poľovnícke a rybárske…, ako to kedysi prirovnával k cirkvi v Česku istý český politik, ale často sa zabúda na to, že registrovaných veriacich je na Slovensku neporovnateľne viac, ako rybárov, poľovníkov a všetkých športovcov dohromady, pritom zo štátneho rozpočtu sa uvoľňuje na potreby Cirkvi neporovnateľne menej.

Objektívne rozmýšľajúci ľudia musia vidieť, že to, čím  je ohodnotený kňaz zo strany civilnej spoločnosti je len „záplatou“ na potreby kňaza, ale predovšetkým veriaci by mali podľa svojich možnosti zohľadňovať  prípadné potreby kňaza, ktorého potrebuje človek od krstu až po hrob. Preto Cirkev neurčuje žiadne záväzné „taxu“, ale verí, že každý veriaci má v úcte i starostlivosti to, aby ich kňaz mal štandardné živobytie podľa spoločenského postavenia, ktoré mu pripisujú a nemusel hľadať inde spôsob obživy. V tomto duchu je treba hovoriť aj o ohodnotení jednotlivých kňazských úkonov, o ktorých má byť platné: „Zadarmo ste dostali, zadarmo aj dávajte“ (Mt 10, 8), ale jedným dychom je treba povedať, ak sa má ktosi rozdávať, musí aj prijímať a dôstojne žiť, a o to musia dbať aj veriaci.

Sám podpisujem platobné dekréty kňazov a tak viem, o čom hovorím, lebo pozerajúc sa na dedinky, v ktorých pôsobia naši kňazi, ktorí majú štyri a viac detí, si často kladiem otázku, ako s tým vystačia, keď im detí pôjdu na štúdia. Majú šťastie, ak si manželka vie nájsť prácu, alebo veriaci vedia mať súcit.

Preto Vašu otázku beriem, ako formálnu, lebo viem, že „toľko“ nemáte, aby ste ohodnotili duchovné skutočnosti kňazských úkonov, ale v dobrom vzťahu ku kňazovi mu ponúknete len taký dar, ktorý Vás neochudobní, ale jemu pomôže.

]]>
Nedospel vhodný čas od obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 na to, aby v liturgiách slúžených v cirkevnoslovanskom jazyku sa ako stojí v liturgikone v suhubej jektenii „za vsja pravoslavnyja christijany…“ či pri veľkom vchode „i vsich vas pravoslavnych christijan“ nenahrádzalo slovami „pravovirnych, pravovirnyja“? Samozrejme s patričným objasnením pre veriacich, čo to slovo v skutočnosti znamená. Na Ukrajine, ani na blízkom Zakarpatí, kde bola naša cirkev zakázaná dlhšie obdobie a utrpela viac ako u nás s tým nemajú problém. http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/nedospel-vhodny-cas-od-obnovenia-greckokatolickej-cirkvi-v-roku-1968-na-to-aby-v-liturgiach-sluzenych-v-cirkevnoslovanskom-jazyku-sa-ako-stoji-v-liturgikone-v-suhubej-jektenii-za-vsja-pravos/ Mon, 06 Feb 2017 11:30:45 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=114 Na Ukrajine a blízkom Zakarpatsku nemajú problém so slovom pravoslávny práve preto, že Gréckokatolícka cirkev tam začala legálne pôsobiť oveľa neskôr ako u nás. Tým, že nadviazali na to, čo bolo známe predtým o význame slovíčka „správne slaviaci“, sa nič mimoriadne v ich postojoch neudialo. U nás sa ale za tie desaťročia užívania slovíčka pravoslávny práve tento termín stal pomenovaním pre cirkev, ktorá žije v schizme – teda oddelení sa od hlavy Cirkvi, ktorou je Svätý Otec v Ríme. A tak nie je múdre vnášať zmätok do terminológie o príslušnosti k  cirkvi, ktorá je u nás už zaužívaná  a to práve cez liturgické texty, ktoré sa ľud modlí v chrámoch. Myslím, že nie toto tvorí podstatu našej viery.

]]>
Z čoho sú vyrobené sviece pre biskupa, že nikdy nezhasnú pri požehnávaní? (Zaujímalo to aj moju mamku). Betka http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/z-coho-su-vyrobene-sviece-pre-biskupa-ze-nikdy-nezhasnu-pri-pozehnavani-zaujimalo-to-aj-moju-mamku-betka/ Mon, 06 Feb 2017 11:19:27 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=96 Moje biskupské sviece dikyrij a trikyrij sú vyrobené z leštenej mosadze a plnené lampovým olejom, preto sú ťažké, ale nekvapkajú a nehasnú. Iní biskupi majú ich vyrobené z parafínu, alebo z včelieho vosku, tieto však môžu kvapkať po kobercoch a pri tenšom knôtiku aj zhasnúť. Nuž je to stále tak, že každá „paráda“ má svoju váhu, ale dačo stojí. Ďakujem za prijatie „fejsbukových“ stránok odpovedí a prajem požehnaný čas.

]]>
Som rímskokatolíčka – pokrstená aj praktizujúca, chodím pravidelne do kostola a k sviatostiam, ale niekedy nastane situácia, že idem aj na svätú liturgiu (napr. ak mi čas svätej liturgie vyhovuje viac, ako čas svätej omše, alebo bez nejakého iného dôvodu – obradom a modlitbám už rozumiem), neviem však, ako sa prakticky postaviť k niektorým úkonom, najmä ako sa mám žehnať… a či si mám pri vstupe do chrámu pokľaknúť (tak, ako to je v kostoloch na znak úcty pred bohostánkom), alebo sa vyžaduje poklona? Treba zachovať vonkajšie prejavy toho obradu, na ktorom momentálne som, alebo na tom nezáleží? http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/som-rimskokatolicka-pokrstena-aj-praktizujuca-chodim-pravidelne-do-kostola-a-k-sviatostiam-ale-niekedy-nastane-situacia-ze-idem-aj-na-svatu-liturgiu-napr-ak-mi-cas-svatej-liturgie-vyhov/ Mon, 06 Feb 2017 11:18:53 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=93 Najdôležitejšie pre kresťana – katolíka je v tomto ohľade chcieť napĺňať povinnosť nedeľnej a sviatočnej svätej liturgie v ktoromkoľvek obrade Katolíckej cirkvi, pričom sa odporúča mať vzťah k vlastnej farskej rodine. Zo slušnosti sa v bežnej ľudskej spoločnosti odporúča prijať zásady správania tej, ktorej komunity, v ktorej sa nachádzame, aby sme príliš neupozorňovali na seba, ale treba zostať sebou samým. Takto sa aj liturgicky má správať kňaz, ktorý koncelebruje v inom obrade. Oblieka sa do vlastných rúch – zostáva sebou samým, ale rešpektuje rubriky a predpisy toho obradu, v ktorom slúži svätú liturgiu. Pre bežného veriaceho nie sú špeciálne predpisy pre účasť na liturgií iného obradu, preto je dôležité skôr dbať na zbožnosť a sústredenosť, ako na vonkajší prejav. Pričom sa vždy odporúča na obradovo zmiešaných teritóriách poznať vzájomne obrad jeden druhého, a keď ho poznám, tak sa podľa toho aj správať. Lebo spôsob úcty aj keď s iným vyjadrením, vždy vyjadruje to isté – úctivosť a klaňanie sa Bohu.

]]>
Som gréckokatolík a v rímskokatolíckom prostredí, kde žijem, som často terčom posmechu od našich rímskokatolíckych veriacich preto, že počas našich obradov i svätej liturgie sa často žehnáme. Že oni sa žehnajú na začiatku a na konci a to vraj podľa nich stačí. Mne to nerobí žiadny problém, iba chcem od Vás radu, čo by som im mal na to odpovedať. Myslím si, že tým vlastne urážajú aj náš východný obrad a našu Gréckokatolícku cirkev http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/som-greckokatolik-a-v-rimskokatolickom-prostredi-kde-zijem-som-casto-tercom-posmechu-od-nasich-rimskokatolickych-veriacich-preto-ze-pocas-nasich-obradov-i-svatej-liturgie-sa-casto-zehname-ze-oni-s/ Mon, 06 Feb 2017 11:17:48 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=91 Kríž je vždy mocným znamením, či na chrámoch, alebo naznačený prežehnaním sa. Je to malý exorcizmus, ktorým bránime zlému duchu preniknúť do nášho vnútra. Preto ho východná cirkev často používa pri modlitbách a bohoslužbách, no vždy pri vzývaní  Najsvätejšej Trojice, či požehnávaní kňazom. Myslím, že kresťan by si nikdy nemal robiť žarty z kríža v akejkoľvek forme, lebo kríž je znamením našej spásy a mnohí iní proti nemu bojujú, keďže podvedome cítia jeho vplyv. Zvlášť dnes by sme sa nemali zdráhať prežehnávať sa pri chrámoch, či krížoch vedľa ciest, lebo je to aj verejným priznaním sa ku Kristovi. Vždy platí: „Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími  anjelmi“ (Lk 12, 8).

 

]]>
Prosím o vysvetlenie: Prečo v čase okiadzania v chráme sa má veriaci žehnať? Ak áno, prečo? http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/prosim-o-vysvetlenie-preco-v-case-okiadzania-v-chrame-sa-ma-veriaci-zehnat-ak-ano-preco/ Mon, 06 Feb 2017 11:16:49 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=89 Okiadzanie je chápané ako prejav úcty a v liturgií  symbolicky vyjadruje aj našu modlitbu, ktorá sa vznáša k nebu ako kadidlo. Ak okrem okiadzania ikon, ktorým sa incenzom prejavuje úcta, sme na znak úcty od slúžiteľa (biskupa, kňaza, či diakona) okiadzaní aj my, stačí, keď miernym úklonom hlavy prejavíme aj my úctu slúžiteľovi. Je to skôr prejav „spoločenskej akceptácie“ medzi kňazom a veriacimi. Aj preto sa zvyčajne pri okiadzaní aj stojí

]]>
Prečo sa pri slávení Eucharistie v našom obrade nespomína cely text Nicejsko-carihradského vyznania viery a teda, že sú vynechané slova „Boha z Boha?“ http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/preco-sa-pri-slaveni-eucharistie-v-nasom-obrade-nespomina-cely-text-nicejsko-carihradskeho-vyznania-viery-a-teda-ze-su-vynechane-slova-boha-z-boha/ Mon, 06 Feb 2017 10:51:16 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=56 (Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)

Pri skúmaní spomínaného vyznania viery môžeme celkom jasne rozlíšiť dve fázy jeho vzniku, ktoré sa veľmi jasne odrážajú aj v samotnom názve.

Prvá časť vyznania viery vznikla na Prvom nicejskom sneme (Prvý ekumenický koncil) v roku 325. Najväčšia pozornosť sa venovala Synovi, keďže cieľom bolo definovať pravoverné učenie o Kristovi proti heréze ariánov. Text sa končil slovami: „I vo Svätého Ducha“.

Svätí otcovia, ktorí sa zišli na Prvom konštantínopolskom sneme (druhý ekumenický koncil) v roku 381, dopracovali predmetný text do jeho súčasnej, definitívnej podoby. Po prvé: doplnili články ohľadom Svätého Ducha, Cirkvi, krstu, vzkriesenia mŕtvych a budúceho života. Po druhé: upravili text schválený na Nicejskom sneme. Jedna z viacerých takýchto úprav spočívala v tom, že slová: „Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého“ skrátili na: „Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého.“

Táto skutočnosť znamená, že v gréckom texte Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery, čiže v jeho origináli, sa slová „Boha z Boha“ nenachádzajú. Následne sa nenachádzajú ani vo väčšine významnejších prekladov tohto vyznania do iných jazykov, teda ani v texte staroslovienskom či cirkevnoslovanskom. To, že sa nachádzajú v preklade do latinčiny, z ktorého potom vychádzajú pri svojich prekladoch do ďalších jazykov naši rímskokatolícki bratia, je skutočnosť, ktorú len ťažko s istotou vysvetliť, pravdepodobne ide o prekladové nedopatrenie.

Záver: Tvrdiť, že v našom obrade sa nespomína celé Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery, že sa z neho niečo vynecháva, by bolo nesprávne. Skutočnosť je skôr taká, že v našom obrade sa modlíme spomenuté vyznanie viery presne v takej podobe, v akej ho nachádzame v originálnom gréckom texte a v jeho veľmi presnom cirkevnoslovanskom preklade.

]]>
Pri prosebnej ekténii sa modlíme o anjela sprievodcu našej duše i tela, teda ide tu o nášho osobného, strážneho anjela, ktorého by mal mať každý narodený človek. Ľudí sa však rodí veľké množstvo a sú na zemi krátky čas, kým anjeli žijú vo večnosti. Je to teda tak, že tento anjel po sprevádzaní jednej duše a tela po smrti človeka prechádza k ďalšiemu človeku? Alebo každého anjel je s ním akosi spojený naveky? Viem, že táto otázka nesúvisí s tým čo je podstatné pre prežívanie nášho kresťanského života a možno bude aj zložité sa o niečo oprieť, ale zaujíma ma, či o týchto záležitostiach máme nejaké poznatky. http://vladykoveodpovede.sk/2017/02/06/pri-prosebnej-ektenii-sa-modlime-o-anjela-sprievodcu-nasej-duse-i-tela-teda-ide-tu-o-nasho-osobneho-strazneho-anjela-ktoreho-by-mal-mat-kazdy-narodeny-clovek-ludi-sa-vsak-rodi-velke-mnozstvo-a-su/ Mon, 06 Feb 2017 10:50:34 +0000 http://vladykoveodpovede.sk/?p=50 (Odpoveď pripravil o. Marcel Gajdoš)

Ako sám predpokladáte, nájsť odpoveď na Vašu otázku, hoci veľmi zaujímavú, vôbec nebolo jednoduché, čoho dôkazom je tiež skutočnosť, že kým sa dostala ku mne, prešla rukami viacerých osôb.

V tejto súvislosti sa môžeme obrátiť nielen na Sväté písmo, ale predovšetkým na cirkevných otcov a bohoslužobné texty. Dovoľte, aby som uviedol aspoň päť konkrétnych citátov:

Svätý Bazil Veľký: „Každému veriacemu je daný anjel hodný toho, aby videl nebeského Otca… Proti tomu, že s každým veriacim je anjel, ktorý ho ako vychovávateľ a pastier vedie životom, sa nikto nebude stavať, veď má na pamäti Pánove slová: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18, 10). A spevák žalmov hovorí: „Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných…“ (Ž 33, 8). Anjel neodstúpi od nikoho z tých, čo veria v Pána, ak ho sami neodoženieme zlými skutkami. Ako včelu odháňa dym a holubí smrad, tak aj anjela, strážcu nášho života, odháňa žalostný a smradľavý hriech.“

Svätý Ambróz Milánsky: „Boh posiela svojich anjelov na pomoc a ochranu tým, ktorým bolo priznané právo zdediť prisľúbené dobrá v budúcom živote.“

Svätý Anastáz Sinajský: „Tým, čo boli uznaní za hodných krstu a dvíhajú sa do výšin čností, daroval Boh anjelov, ktorí sa o nich starajú a pomáhajú im… O tom nás presviedča Pán, keď hovorí, že každý, kto v neho verí, má strážnych anjelov.“

Modlitba Akatistu k svätému strážnemu anjelovi: „V strašnú hodinu smrti neodstúp odo mňa…, keď budem prechádzať vzdušnými mýtami.“

Kánon k svätému strážnemu anjelovi, 7. pieseň: „Pánov anjel, buď ku mne milosrdný a upros Boha, veď ty si môj zástanca, učiteľ a ochranca počas celého môjho života, daný mi Bohom na veky.“

Z uvedených výrokov vyplýva, že svätý strážny anjel je daný človeku na celý jeho život, nielen pozemský, ale aj budúci, nielen do telesnej smrti alebo krátko po nej, ale naveky – pod podmienkou, že sa daný človek nedopustil ťažkého hriechu a neskončí vo večnom zatratení.

]]>