Pochválený buď Pán Ježiš Kristus! Ctihodný Vladyka mám na Vás teologickú otázku. Cirkevné magistérium nás učí, že po inkarnácii Krista sa v ňom spojili v hypostatickej jednote dve prirodzenosti. Plné pochopenie hypostatickej únie nie je možné na tomto svete, pretože presahuje náš rozum a skúsenosť, preto toto tajomstvo môžeme prijať iba vo svetle viery. Kristus sa zriekol svojej rovnosti s Bohom, keď si vzal prirodzenosť ľudskú, no predsa mu ostal rovný. No môžeme povedať, že bol Kristus skúšaný? Všetky intelektuálne bytosti z rodu tvorstva musia prejsť skúškou vernosti Bohu. Stalo sa tak v prípade anjelov a deje sa tak s každým človekom. No Kristus nemusel prísť na zem, aby bol “preskúšaný” alebo azda, aby našiel svoju stratenú slávu, či nadobudol vyššiu slávu, pretože jeho sláva bola dokonalá “prv ako bol svet”. Kristus prišiel na svet z lásky, aby nás vykúpil. O skúške by sme mmohli hovoriť, ak by Kristus mal po svojej obete nadobudnúť iný status vo vzťahu k Otcovi. Ale Boh je nemenný a Kristus to sám povedal, “A teraz ma osláv ty, Otče, sám u seba slávou, ktorú som mal u teba, prv ako bol svet”. Kristus sa nedožaduje väčšej slávy ale tej istej, ktorú mal a ktorú má, hoci prosí, aby sa táto sláva prejavila aj v Kristovi človekovi. Ak ale hovoríme o skúške,tak potom tu musí byť možnosť, že po neuspení skúšaného nastupuje trest. No božská prirodzenosť Krista toto rázne vylučuje. Bola teda vykupiteľská obeta Krista zároveň skúškou?

SICH! Otče na hodine pravoslavnej naboženskej výchovy som sa opýtal môjho kňaza prečo zomierajú nevinné malé deti. Jeho odpoveď bola taká že ľudia si to zapríčinili sami. Začalo sa to tým keď Adam s Evou “spáchali” prvý hriech. Mladý ľudia zomierajú v tom najlepšom veku kedy si ich Boh povoláva k sebe. Vraj keby nezomreli mohlo by sa stať niečo horšie napr. ochrnutie atď. Vraj je v tom veľa teológie, ktoré ešte nechápem pretože mám len 14 rokov. Ja sa Vás Otče chcem opýtať prečo vznikajú vojny. Vraj je to niečo podobné ako s tou smrťou. Ďakujem za odpoveď.

Som rímskokatolíčka – pokrstená aj praktizujúca, chodím pravidelne do kostola a k sviatostiam, ale niekedy nastane situácia, že idem aj na svätú liturgiu (napr. ak mi čas svätej liturgie vyhovuje viac, ako čas svätej omše, alebo bez nejakého iného dôvodu – obradom a modlitbám už rozumiem), neviem však, ako sa prakticky postaviť k niektorým úkonom, najmä ako sa mám žehnať… a či si mám pri vstupe do chrámu pokľaknúť (tak, ako to je v kostoloch na znak úcty pred bohostánkom), alebo sa vyžaduje poklona? Treba zachovať vonkajšie prejavy toho obradu, na ktorom momentálne som, alebo na tom nezáleží?