– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –
Archijeratikon, teda bohoslužobná kniha, ktorou sa pri slávení riadia biskupi, predpokladá, že veľkňaz si oblieka bohoslužobné rúcha po slávnostnom vstupe do chrámu uprostred zhromaždeného ľudu. Zachovanie uvedeného postupu si však okrem iného vyžaduje pomerne veľký počet dostatočne skúsených posluhujúcich. Ak sa teda božská liturgia slávi s menším počtom posluhujúcich – spravidla vtedy, keď ide o menej slávnostnú príležitosť – biskup zvykne prísť medzi zhromaždený ľud už oblečený do všetkých bohoslužobných rúch.
Ohľadom smeru kráčania okolo prestola a tiež okolo chrámu pri slávnostnom sprievode sa v minulosti, najmä v 17. storočí, viedli pomerne ostré diskusie. Napokon sa veci ustálili tak, ako ich máme dnes: zvyčajne sa kráča akoby proti smeru hodinových ručičiek. Ide o akési napodobnenie kozmickej reality: ako sa planéty otáčajú okolo Slnka, tak sa má celý náš život točiť okolo Krista – Slnka spravodlivosti. Niekedy sa však pohybujeme aj opačným smerom, napríklad diakon počas anafory, keď spomína zosnulých. Dôvodom je skutočnosť, že sa modlí za niekoho, kto je mimo času a mimo priestoru, prinajmenšom mimo nášho bežného času a mimo nášho bežného priestoru.
Pokiaľ ide o to, že niekedy pri archijerejskej liturgii po malom vchode obchádza časť kňazov prestol z jednej a časť z druhej strany, každá trikrát, treba vedieť, že uvedená vec sa nespomína v bohoslužobných knihách a väčšina východných cirkví ju vôbec nepozná. Je to výlučne miestna obyčaj, ktorej pôvod a výklad nie sú doposiaľ dostatočne objasnené. Niektorí sa domnievajú, že ide len o slávnostnosti daného momentu, niektorí predpokladajú, že ide o naznačenie prvotného chaosu, ktorý kedysi jestvoval na zemi, ďalší hovoria inak. V tejto veci si musíme počkať na výsledky seriózneho liturgického výskumu.