– pripravil: o. Marcel Gajdoš, predseda liturgickej komisie –
Každá božská liturgia bez výnimky sa slávi za všetko stvorenie, za celý vesmír, za celý svet viditeľný aj neviditeľný a za všetkých ľudí, nielen živých, ale aj telesne mŕtvych. Explicitne to vyjadruje kňaz, keď po slovách ustanovenia Eucharistie zvolá: „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a za všetko“. Dôkazom, že pod „všetkými“ treba rozumieť aj zosnulých, sú slová anafory, centrálnej časti božskej liturgie, ktoré kňaz hovorí potichu: „A rozpomeň sa na všetkých, čo zosnulí v nádeji na vzkriesenie a večných život… Daruj im pokoj tam, kde žiari svetlo tvojej tváre.“ Z uvedeného je zrejmé, že každá svätá liturgia, vrátane nedeľnej, sa nielen môže sláviť aj za zosnulých, ale úplne vždy sa aj za nich slávi. Nič na tom nemení skutočnosť, že nie vždy to počujeme, lebo nie vždy sa berú osobité prosby za zosnulých vo veľkej ekténii a zďaleka nie vždy sa berie samostatná ekténia za zosnulých.
Keď sa obraciame na kňaza s prosbou, aby božskú liturgiu slávil za niekoho z našich zosnulých, vlastne ho prosíme, aby pri spomienke na mŕtvych vo všeobecnosti celkom konkrétne a menovite spomenul Bohu aj nám blízkeho človeka. Na prestole zopár centimetrov od kňaza spočíva sám vtelený Boží Syn, prítomný pod spôsobom chleba a vína. Ak mu kňaz v danej chvíli, na danom mieste a v danej situácii prednesie prosbu za konkrétneho človeka, istotne to neostane bez odozvy.
V tejto súvislosti si však treba uvedomiť aj ďalšie skutočnosti. Po prvé: Kňaz, ktorý je farárom alebo správcom farnosti, má povinnosť sláviť nedeľnú božskú liturgiu osobitne za ľud, ktorý mu bol zverený. Ak teda slávi v nedeľu iba jednu svätú liturgiu, čo je ideál, nemôže ju sláviť osobitne za konkrétnych zosnulých. Po druhé: Nedeľná liturgia má mať mimoriadne slávnostnú atmosféru, pretože je pamiatkou Kristovho zmŕtvychvstania. Avšak spomienka na konkrétnych zosnulých neraz vyvoláva v ľuďoch, čo mu boli blízki, smútok alebo aspoň clivotu, teda emócie, ktoré nie celkom korešpondujú so správnym prežívaním nedele. Práve preto bohoslužobné texty liturgie svätého Bazila Veľkého, ktorá sa slávi len v nedele alebo veľké sviatky, vôbec neobsahujú ani osobité prosby za zosnulých vo veľkej ekténii, ani samostatnú ekténiu za zosnulých (tichú prosbu kňaza za zosnulých v anafore, samozrejme, uvádzajú).
Principiálne je teda možné aj nedeľnú liturgiu sláviť za konkrétnych zosnulých, ak má kňaz v daný deň viac ako jednu takúto bohoslužbu. Prijať intenciu za nich je prijateľné hlavne vtedy, keď sa v danej obci (takmer) vôbec neslávia božské liturgie vo všedné dni. Je ideálne, ak tí, čo prosia o takúto spomienku, súhlasia, aby sa nehovorila nahlas. Predpokladám, že v podobnej situácii sa ocitol kňaz, ktorého spomínate ako druhého. Je však potrebné, aby miestny kňaz slávil jednu nedeľnú liturgiu za zverený ľud a ďalšiu, ak ju má, radšej za konkrétnych živých. Prosby za zosnulých je lepšie prednášať vo všedné dni. Domnievam sa, že v takejto situácii sa nachádzal kňaz, ktorého spomínate ako prvého.
Hoci situáciu, ktorú opisujete, nepoznám detailne, takže to nemôžem tvrdiť s istotou, je pokojne možné, že sa prvý aj druhý Vami spomínaný kňaz zachoval celkom správne, hoci navonok veľmi odlišne. Život je komplikovaný a pestrý, čo kňaz musí zohľadňovať, takže aj dva zdanlivo si protirečiace postoje môžu, ale nemusia byť v poriadku.